Vnútorný a vonkajší príbeh

[grétka]

Na rozdiel od dimenzie našej každodennosti, v ktorej je „váhanie“ celkom normálnou záležitosťou, dimenzia, ktorá leží v našej hĺbke a z ktorej tá vyššie spomínaná pramení, váhanie nepozná. Inými slovami: naše autentické „Ja“ vždy v i e, čo máme urobiť, ktorou cestou z dvoch možných sa vydať, ktoré z riešení prijať a ktoré odmietnuť a podobne... Naše autentické „Ja“ však svoje „vedomie“ nevyjadruje verbálne – prejavuje sa skôr cez naše emócie a hlboké vnútorné pocity, ako prostredníctvom myšlienkami sa prejavujúcej mysle. Prejavuje sa skôr ako intuícia, ako rozum... Dá sa povedať, že to, čomu hovoríme „rozum“ leží ako jemná membrána medzi našim autentickým Ja a skutočnosťou, ktorú zažívame ako vonkajškovú.

Pochybnosti sú na svete preto, lebo došlo k oddeleniu toho, kým sme na úrovni svojho „každodenného“ príbehu a tým, kým sme „za“ týmto príbehom. Pochybnosti sú na svete preto, lebo existuje pocit oddelenosti – akoby ten, za ktorého sa bežne považujeme bol kýmsi „iným“ ako ten, ktorý sa nám prihovára kdesi z hlbokej podstaty nás samotných... Žijeme v presvedčení, že sa dobre poznáme – že vieme, kto sme – sú však chvíle v našich životoch, keď je toto „presvedčenie“ otrasené – keď si náhle uvedomujeme, že zmysel svojej vlastnej existencie nám jednoducho uniká...

S pochybnosťami je úzko spojená n e r o z h o d n o s ť a v á h a n i e a v y č k á v a n i e – pôsobia napospol ako „retardéry“ na dráhe F-1: spomaľujú rýchlosť nášho postupu vpred, brzdia nás, ba čo viac: spôsobujú, že sa točíme v jednom kruhu, neschopní opustiť priestor väznice, ktorú sme sami pre seba pomáhali vybudovať.

Pochybnosti, nerozhodnosť, váhanie a vyčkávanie spôsobujú, že naše činy sú oneskorené za našimi rozhodnutiami a naše rozhodnutia meškajú za popudmi z okolitého sveta – medzi impulzom a reakciou na tento impulz vzniká prázdny priestor, v ktorom „vyčkávame“. Doslova a do písmena si nechávame PRIESTOR PRE NAŠE POCHYBNOSTI – činí tak naše okolie, správa sa tak každý a tak nám spôsob nášho vlastného pochybovania nepripadá zvláštny a výnimočný, ale naopak: pozorovaním sveta v ktorom žijeme sa u t v r d z u j e m e, že naše pochybnosti sú na mieste, že sú dokonca prejavom našej „múdrej opatrnosti“. Chválime si naše pochybovanie o všetkom – stalo sa prejavom našej takzvanej inteligencie. A skeptikov pasujeme za mudrcov: nie je však nič ľahšie a nič pohodlnejšie, ako večná skepsa – skepsou nemôžete nič stratiť, vždy budete mať svoju „pravdu“. Pochybovač a skeptik nikdy nerozhoduje sám: požíva banku interpretovanej skutočnosti, v ktorej je uložená pamäť návodov a riešení na všetky možné i nemožné situácie: riešenie konkrétnej a autentickej situácie, ktorá leží pred ním a na ktorú má práve reagovať tam nie je.

Nie je tam z jednoduchého dôvodu: KAŽDÁ SITUÁCIA JE NOVÁ!

Ak ste zrazu ako jednotlivec i celé ľudstvo v novej a nečakanej situácii, musíte na ňu reagovať a j e d n a ť a skepsu a filozofovanie si môžete dovoliť azda len z pohodlíčka svojho vlastného úkrytu...

V pamäti máme uložené kombinácie a vzory riešení pre všetky situácie sveta, ktoré už raz nastali – iba nie na tú, ktorá práve prichádza, lebo tá tu ešte nebola. Boli tu „podobné“ situácie, ale nie tá, ktorá je nová – a nové sú všetky, ktoré prechádzajú – žiadna nie je opakovaním tých, ktoré tu boli predtým.

Naše váhanie vzniká vo chvíli, keď ešte „nemáme vybraté“ riešenie pre novú situáciu – milisekunda, ktorú potrebujeme, aby sme z banky riešení našli to správne, je už oneskorením, dostatočne veľkým, aby nám priama reakcia ušla... Váhanie v trvaní sekúnd, minút, hodín azda aj dní a rokov znamená nadobro premárnené šance...

Každá životná situácia obsahuje v sebe aj jej riešenie – my ho však nevidíme p r i a m o, lebo sme si navykli vyhľadávať v banke riešení „to správne“: ak aj nájdeme „podobné“, nikdy to nebude „to správne“. Tým správnym riešením je jedine priama a autentická reakcia, súvisiaca s „rozhodnutím bez rozhodovania“...

Toto „rozhodnutie bez rozhodovania“ si netreba zamieňať s „bezhlavým rozhodovaním“, so zbrklým rozhodovaním – takéto jednanie postráda vedomosť – je nevedomé, slepé a hazardné...

Rozhodovanie bez rozhodovania znamená, že r e a g u j e m e priamo a bez zaváhania a bez skepsy – je to veľmi rýchly a veľmi účinný spôsob, akým tvoriť našu vlastnú realitu, ako postupovať na ceste životom vpred a ako sa napokon vymaniť z labyrintu v ktorom sme sa ako ľudské bytosti uväznili.

Podmienkou „rozhodovania bez rozhodovania“ však je naša NEPOCHYBNOSŤ : a tá vychádza zo skutočnosti, že nie je už r o z d i e l u medzi tým, kým sme na rovine takzvaného „vonkajšieho príbehu“ a kým sme na rovine svojho „vnútorného príbehu“ - inými slovami – keď jednáme z pozície nášho autentického „Ja“.

Na rozdiel od dimenzie našej každodennosti, v ktorej je „váhanie“ celkom normálnou záležitosťou, dimenzia, ktorá leží v našej hĺbke a z ktorej tá vyššie spomínaná pramení, váhanie nepozná. Inými slovami: naše autentické „Ja“ vždy v i e, čo máme urobiť, ktorou cestou z dvoch možných sa vydať, ktoré z riešení prijať a ktoré odmietnuť a podobne... Naše autentické „Ja“ však svoje „vedomie“ nevyjadruje verbálne – prejavuje sa skôr cez naše emócie a hlboké vnútorné pocity, ako prostredníctvom myšlienkami sa prejavujúcej mysle. Prejavuje sa skôr ako intuícia, ako rozum... Dá sa povedať, že to, čomu hovoríme „rozum“ leží ako jemná membrána medzi našim autentickým Ja a skutočnosťou, ktorú zažívame ako vonkajškovú.

Dimenzia nášho „ja“ pôsobí ako „filter“ medzi „Ja“ a vonkajším svetom.

Tento „filter“, ktorého pôvodná funkcia je slúžiť zámerom „Ja“ však púta všetku našu pozornosť – púta ju natoľko, že vďaka tejto pozornosti pozorujeme už iba tento filter – nevnímame okolitý svet autenticky a priamo, ale „prefiltrovane“...

To, čo sa dostáva z vonkajšieho sveta k „Ja“ preniká spleťou „medzier“, akýchsi miniatúrnych no nespočetných „perforácií“ našej mysle – a tak, napriek tejto „clone“, dostáva Ja dostatočné kvantum informácií a podnetov a ešte stále – napriek múrom nášho väzenia – môže si vytvárať svoj vlastný obraz skutočnosti.

Podnety, ktoré Ja vysiela spätne k okolitému svetu, sú však znova „filtrované“ dimenziou nášho „ja“ - a tu, vďaka oneskoreným reakciám dochádza k zdržaniu: toto zdržanie ovplyvňuje naše životy a spôsobuje, že náš osud akoby nám nepatril, cítime sa ako cudzinci na tomto svete a máme problémy so sebarealizáciou.

Prostými slovami: život nám uniká pomedzi prsty...

Máme pocit, že to, ako žijeme je čímsi iným ako to, čím naozaj sme – kdesi dávno v našich životoch nastal proces o d c h y ľ o v a n i a jednej časti našej bytosti od druhej... Kdesi v rannom detstve začali procesy našej všeobecnej schizofrénie – poruchy takej samozrejmej, že ju už považujeme za prejav nášho zdravia.

A tak žijeme v chorom, schizofrenickom svete, ktorý považujeme za normálny a zdravý. Jeden môj priateľ raz prehlásil, že je to pre svet ekonomicky výhodnejšie – ekonomicky je výhodnejšie postaviť niekoľko bláznincov pre „normálnych“ ako stavať cvokhauzy pre celé pobláznené ľudstvo – aj keď sme sa na tej vízii dobre bavili, svojim spôsobom mal pravdu.

Aby som ostal správne pochopený: samozrejme som nemal na mysli klinické prípady a diagnózy – aj keď si myslím, že mnohé z nich sú prejavom onej postupujúcej „rozdvojenosti“, v akej dnes žijeme.

Táto rozdvojenosť spočíva vo falošnej a klamnej predstave, že ako ľudské bytosti existujeme len v rovine nášho „ja“, teda toho, čo sa inde nazýva „ego“...

Zvlášť v dnešnej neustále sa zrýchľujúcej dobe na nás „zvonka“ útočí nesmierne množstvo podnetov a protikladných informácií – ideme sa z toho „zblázniť“. Nezbláznime sa však z kvanta tých informácií ako z toho, že n e v i e m e, ako si z nich vybrať: naše „váhavé ja“ nestačí spracovávať protichodné podnety aby sa „správne“ rozhodlo. Naša „banka rozhodnutí“ nemá dostatočnú kapacitu na to, aby sme v nej našli tie, ktoré práve pre náš každodenný život potrebujeme: nevieme, ako sa vysporiadať s novou politickou situáciou, s ekonomickou situáciou, s krízami, s vrtochmi počasia z filozofiami a názormi všetkého druhu – och, aký bol život jednoduchý ešte pred rokmi! Ako bolo všetko jasné za socíku! Ale teraz?

Nielenže si nevieme jednoznačne vybrať svoj „postoj“ k zložitému svetu – nevieme sa častokrát rozhodnúť pre vhodný tovar v supermarkete, či pravdu ktorého kolegu v našej práci sa zastať a ktorého odsúdiť: situácia sa stále mení a – čuduj sa svete, najčastejšie v jej pravý opak. Ostávame potom v polohe blbcov, ak nie záškodníkov, pokrytcov, či ľudí, ktorí menia názory ako špinavé prádlo...

Ide nám z toho hlavu rozhodiť – a to nepreháňam, to je každodenná skúsenosť každého z nás...

Naše hlboké a autentické „Ja“ však v i e a vie to nepochybne.

Ak by som mal byť presný a nekompromisný: MY SAMI VIEME A NEPOCHYBUJEME!

Problém je v tom, že nevieme, kto tí „my sami“ sme.

Liečenie tejto „diagnózy“ sa dá zhrnúť do dvoch slov: NÁJSŤ SA.

Nájsť toho strateného a zabudnutého seba, ukrytého pod nánosmi implantovanej a neživej skúsenosti, ktorá už prekračuje kapacitu našej mysle...

Na to, aby sme tak učinili, budeme sa musieť zbaviť strachu: aj keď si to nechceme priznať, je to práve strach, ktorý nám bráni počúvať svoj „vnútorný hlas“...

Vnútorný hlas /prejav nášho autentického Ja/ nám častokrát /ak nie neustále/ našeptáva, že to čo robíme na „vonkajšej úrovni“ nie je tým najsprávnejším, čo by sme urobiť mali. Že naše vonkajškové rozhodnutia vôbec ani našími nie sú – že sa chováme ako papagáje, opakujúce predžuté informácie kohosi iného...

Na vonkajšej rovine sa chováme ako automaty, do ktorých vložil ktosi svoj vlatný ovládací program - naše vnútorné Ja nám neustále hovorí, aby sme s tým niečo robili, my však máme strach a preto tento tichý hlas radšej ignorujeme...

Prečo máme taký strach?

Predovšetkým preto, lebo naše Ja vyžaduje rozhodnutia, ktoré sú často v priamom protiklade voči tým, ktoré robíme a potom uskutočňujeme. Naše autentické Ja nechápe pojem „výhodné-nevýhodné“ tak, ako ho chápe naše „každodenné ja“ - nie je totiž viazané našou fyzickou formou. Naše autentické Ja ďaleko prevyšuje našu fyzickú formu – je prejavom nemierne rozsiahlej dimenzie kozmického vedomia – priestoru, o ktorom sa nám azda iba sníva... Naše Ja je časťou nesmiernej kozmickej inteligencie a jej plánu. Naše Ja je súčasťou tohto plánu. A ako súčasť veľkého plánu o svojej konkrétnej funkcii – vie. Je to v e d o m é Ja. Pozná náš účel na tejto planéte a v tomto zrodení i v mnohých iných zrodeniach. Mám preto pre vás starú dobrú správu a poviem ju, aj keď nebudem vôbec oroginálny: ako ľudské bytosti sme nositeľmi úžasného poznania, inteligencie a schopností!

Všetky tieto naše „vlastnosti“ obsahuje v sebe naše vedomé Ja – tá naša časť, ktorú potláčame, väzníme a umlčujeme ju: namiesto nej počúvame večné klábosenie našej rozháranej mysle – vyberáme z riešení, ktoré ponúka a ktoré v skutočnosti sú len imitáciou riešení: naša myseľ je len „pamäťovou bankou“, má podobnú funkciu ako pamäť počítača – sú v nej uložené informácie, sú to však len informácie, to znamená, že ich tam ktosi vložil na základe precedensov, teda na základe istého „poučenia“ z udalostí a skúseností, ktoré už b o l i – ktoré prebehli a ktoré sa už ako také nikdy nezopakujú. Naša myseľ obsahuje m o d e l situácií, nie však situácie samotné – tie prichádzajú ako večná n o v o s ť.

Ak sa pýtate na riešenia a rozhodnutia, ktoré máte učiniť, svojej vlastnej mysle, bude to zakaždým trvať nejaký čas, aj keď len milisekundu – vyberiete si z banky všetkých predchádzajúcich riešení celého ľudstva i vás samotných a až potom zareagujete – bude to reakcia s p r o s t r e d k o v a n á, no nie a u t e n t i c k á.

Autentickou sa stáva vtedy, keď reagujete z Ja – teda priamo.

Ak sa pýtate na riešenie svojho hlbokého Ja, možno vám „povie“, že máte zajtra opustiť celý váš doterajší spôsob života...Možno vám povie, že máte nadobro zmeniť svoj život – ktovie, čo vám vaše Ja vlastne povie – azda vám povie to, čo už dávno viete, len to nechcete počuť... Najčastejšie vám veru povie to, čo p o č u ť n e c h c e t e. Povie vám to, ako ste samých seba zanedbali. Povie vám, že ste na slepej uličke z ktorej sa buď vrátite, alebo budete naďalej viesť váš neuspokojivý a nezmyselný život... Na rozdiel od vášho Ja vám však vaše „malé ja“ dá odpoveď, ktorá vás uspokojí: nie je to až také zlé, pozri, všetci takto žijú aj v televízii nedávno hovorili, že sa to zlepší, už tam idú noví, tí hádam... Aj v robote sa to dá nejako vydržať, že nás budú prepúšťať to ešte nie je isté a to, že robím čosi, čo ma nenaplňuje - veď tak robí každý, ja nie som výnimka, ja som len jeden z mnohých... Kto vlastne som ja, že si takto trúfam?

Áno – vaše „malé ja“ vám už od malička hovorí : KTO SI TY, ŽE SI TRÚFAŠ?

Vaše malé ja sa vás neustále usiluje zaradiť medzi ostatné „malé ja“ - do sveta malých ja, kde sú vaše reakcie a rozhodnutia vopred stanované: je pre vás prichystaná banka rozhodnutí, ktoré si budete vyberať po celý život a tak vás ani na chvíľu nenapadne, ako veľmi ste manipulovaní. Manipulovaní ste prostredníctvom neustále udržiavaného a posilovaného pocitu vašej vlastnej malosti...

Naopak, vaše ukryté Ja sa vám usiluje nahovoriť hriešne myšlienky - pramení z neho pocit vašej vlastnej veľkosti, vášho obrovského potenciálu, vašej geniality, presvedčenie, že ste originál a nie kópia...

Ak sa raz dostanete k tomuto Ja – ak sa k nemu „prekopete“ pochopíte, že s ním nemožno vyjednávať a ako hovoria bratia Česi: „smlouvat“...

A preto sa ho tak bojíte. Bojíte sa j e d n o z n a č n o s t i, lebo vy ste už zvyknutí na pochybovanie a na skepsu. Bez pochybovania a skepsy si pripadáte „nerozumní“ - pripadáte si byť blázniví a azda detskými. Bez skepsy sa cítite odhalení, nahí, bez šiat . Skepsa bola dlhé roky – azda celé tisícročia vašim odevom. Teraz ste skepsu odložili – vaše vyššie Ja totiž skepsu nepozná. Vaše Ja je totiž v j e d n o t e: to, čo považujete za „ja“ je z pohľadu vášho „Ja“ iba fikciou – večne sa meniacim obrazom na premietacom plátne mysle. Táto fikcia je súčasťou „premietania“ - alebo „snívania“... /zatiaľ som nenašiel lepší výraz pre spôsob, akým Ja vytvára skutočnosť, takzvanú realitu/. Vaše „malé ja“ tu bolo pôvodne preto, aby bolo p r o s t r e d n í k o m medzi vašim Ja a skutočnostou: veľmi jemné vibrácie, vychádzajúce z Ja sa transformujú na hrubšie vibrácie v mysli – vznikajú obrazy v mysli, vízie, inšpirácia, myšlienky a nakoniec emócie. Tie sa premieňajú účinkom vašej vôle, ktorá vedie vašu pozornosť na konkrétne činy a teda na to, čomu hovoríme realita.


Realita je odrazom projekcie vášho Ja, prostredníctvom vášho „ja...

Ak máme v dobe, ktorá prichádza a ktorá je už teraz veľmi intenzívna obstáť, mali by sme dbať, aby naše rozhodnutia boli rýchle a priame – aby neboli odďalované našim váhaním: už nemáme „čas“ ako sme ho mali kedysi. Máme málo priestoru na váhanie a skepsa sa stala doslova „panským huncútsvtom“. Doba je veľmi, veľmi rýchla, navyše vyžaduje presnosť našich reakcií a teda presnosť našich rozhodnutí. Nepresnosť, odchýlky sa dnes vyplácajú ešte menej ako kedysi. Nepresnosť, spomalenosť a zlý odhad sa nám veľmi rýchle navracajú v podobe nášho nepodareného života...

Či teda chceme, či nie – hľadanie toho, kým naozaj sme, teda hľadanie nášho individuálneho aj kolektívneho „Ja- Príbehu“ sa ukazuje ako veľmi pragmatická záležitosť... Ak mám byť celkom úprimný – vidí sa mi, že napokon rozhodne o našom osude ako ľudstva na tejto planéte...

http://www.matrix-2001.cz/clanek-detail/4793-panske-huncustvo/

[Rhodes]

presne toto si uvedomujem uz dlhsiu dobu no neni to jednoducha praca teda aspon pre mna a uvedomujem si dolezitost znovunajdenia skutocneho JA

[Ladislav]

Sme ale zatiaľ v kontinuálnom vzostupovom procese, pretože všetko zo všetkým súvisí. Ponáhľať sa treba, ale pomaly.

[Karla]

je to pár dnů, co mi vyvstala otázka, kde se berou myšlenky..protože si nemyslím, že přímo v hmotném mozku.. tedy jejich zdroj je někde mezi Ničím a hmotou mozku.. nedostala jsem odpovědi..nevidím cestičky k líhni...zatím..možná o to jde..kdesi.. nevím..

[grétka]

Tara, tak tomuto nerozumiem:

Jsi v momente rozhodnuti a zazivas uzas, ze to co citis taky jini lide popisuji a tak si zakonite myslis, ze je to pravda.

Coz taky je.

Ale z toho uz neni cesty zpatky."

Uz som ti napisala, ale toto tu mozes vysvetlit aj inym. Ak budes mat cas. Aby aj ostatni z toho nieco mali.

Ale som zvedava, co mi na napises na to, co som ti poslala uz sukromne. 

[Semangat]

Ja si taky jako Gretka myslim , ze by jsi sve tvrzeni Taro mohla tady otevrene vysvetlit.

Taro a Ty sama znas odpovedi na sve otazky ktere jsi tu pro druhe polozila?

Kde je byti myslenek podle Tebe?