Úžasné vyznanie

[grétka]

pochopenie ženy mužom

Už ste našli svoju osudovú lásku? Žijete vedľa nej, alebo ju ešte len túžite nájsť? Tým, ktorí ju medzi všetkými ostatnými bytosťami na tomto svete rozpoznali je všetko jasné – netreba, aby čítali ďalej. Toto je skôr pre tých, ktorí túžia po láske a stále ešte ju nemôžu nájsť.
Niečo vám poviem: mám také presvedčenie, že existuje – ale nie iba tá moja... Ale aj tá vaša. Že každý má svoju bytosť, jednu jedinú na tomto svete, jednu, v ktorej sú všetky ostatné a ktorá je tu len pre neho – s nikým iným nebude úplná tak, ako s vami: a ani vy nebudete úplní skôr, ako ju nájdete...
Verím, že tento svet je skrývačka – je to HRA NA SLEPÚ BABU, počas ktorej sa motkáme, potácame životom so šatkou na očiach a s rukami napriamenými pred seba... Ohmatávame skutočnosť, no nevidíme ju: kohosi hľadáme a nemôžeme nájsť... Chcem vám tú prácu uľahčiť – chcem vám dať pár indícií, podľa ktorých azda jeden druhého nájdete rýchlejšie a menej bezbolestne, ako tomu bolo doteraz. Keďže som muž, budem hovoriť skôr o problémoch nás, mužov so ženami...
Bohyňa sa prejavuje niektorými špecifickými znakmi – rozpoznáte ich medzi ostatnými ženami.
Jedným z prvých znakov je to, že vás síce nesmierne miluje, ale jej láska má aj svoje hranice... To ste prekvapení, čo? Čítali ste o „nekonečnej“ a „bezhraničnej“ láske, láske, ktorá všetko odpúšťa a podobne... Niečo vám poviem: to ste počuli a čítali o vašej vlastnej láske, láske so znamienkom „plus“, teda tej, ktorou sa vo vesmíre prejavuje jeho „mužská“ časť. NIE VŠAK ŽENSKÁ!
Ženská láska – láska Bohyne MÁ SVOJE HRANICE – sú to jej jediné hranice, ale definitívne: prejavujú sa ako n e p r i e p u s t n o s ť... Neskôr tento pojem a túto odlišnosť ženskej časti spektra vysvetlím, zatiaľ len o tom, ako sa prejavuje v „ľudskom prevedení“ a ako teda rozpoznáte Bohyňu vo vašej milovanej.
Láska vašej bohyne sa síce prejavuje nesmiernou trpezlivosťou, toleruje takmer všetko na svete – je tu však jedna vec, ktorú vám nebude milovať n i k d y: NIKDY NEBUDE MILOVAŤ VAŠE SLABOSTI!
Týmto sa láska bohyne líši od „bežnej“ lásky: to znamená, že v istej chvíli jej božská trpezlivosť dôjde do svojej krajnej medze: ak sa tej krajnej medze dotknete, pochopíte, aká je pevná a nepriepustná... Lepšie povedané je „pružná“ a nepriepustná zároveň... Jej „pevnosť“ je v jej pružnosti a nepoddajnosti – je akoby elastická, má však svoje jasné vymedzenia v priestore: ďalej za túto hranicu to neide...
Na príklade „mužskej lásky“, ktorá má charakter expanzie do nekonečných diaľav vesmíru, láska „ženská“ túto expanziu b r z d í a obmedzuje.
Ak sa svetlá, mužská a veľmi žiarivá láska Boha dotkne hraníc ríše lásky Bohyne, je to, akoby sa vystrelená guľka zaborila do tela – je tu prienik, ale pohyb sa spomalí a nakoniec zastaví... Táto „membrána“ sa prejavuje na rozdiel od kráľovstva svetla ako dokonalá tma – je však zároveň „premietacím plátnom“ na ktorom vznikajú o b r a z y našej skutočnosti.
Už chápete význam „nepreniknuteľnosti“?
Ak by v tele Bohyne boli „perforácie“, svetlo by unikalo a šírilo by sa do nekonečna – nemalo by na svojej ceste žiadne prekážky: to je jedna pravda, na druhej strane by však nevznikal obraz 3D vesmíru, ako ho poznáme z každodennej skúsenosti a tak by tu neboli galaxie, planetárne systémy, planéty – ani tá naša, kontinenty, pralesy a oceány, ale ani naše mestá a my v nich...
Láska, ako vás miluje vaša bohyňa sa v niektorých textoch nazýva aj KRUTOU LÁSKOU. A presne takouto „krutou láskou“ vás bude milovať aj tá, ktorú hľadáte...
Vy ste si však navykli „hľadať“ v priestoroch ústupčivosti... Hľadáte buď takú, ktorá by vám donekonečna ustupovala /o tej poviete, že je to dobrá žena/, alebo naopak takú, ktorá bude s vami do nekonečna bojovať / o tej poviete, že je to dračica a vy máte dračice rád.../. Ani jedna z nich to nie je – pokojne ešte hmatkajte ďalej, ešte nenadišla vaša chvíľa, ešte nedržíte v náručí tú, ktorú po celé veky hľadáte...
Bohyňa sa prejavuje takmer nevyčerpateľnou dobrotou – jej dobrota a ústupčivosť však končia tam, kde sa odmietate vzdať hoveniu si vo vašich vlastných slabostiach!
Čo sú to tie slabosti, v ktorých si hoviete a na ktoré ste si tak zvykli, že ich už ani za slabosti nepovažujete, naopak, považujete ich sa svoju silu?
V základe všetkých vašich slabostí je vaše presvedčenie o tom, že ste obeťou sveta v ktorom žijete, alebo naopak, že ste pánom tohto sveta... Obe tieto presvedčenia trpia jedným nedostatkom: vznikajú z klamného dojmu, že to, čomu hovoríte „vonkajší svet“ určuje, či ste pánom, alebo obeťou... Osudový omyl ľudstva sa stal aj vašim omylom: na základe neho považujete obraz skutočnosti za skutočnosť samú...
Nie že by ste netušili o svojej skutočnej moci – o moci, ktorá je ukrytá vo vás a nie vo vonkajšom svete – vám je však p o h o d l n é oddávať sa ilúzii o takzvanej realite sveta vonku... Umožňuje vám to totiž ZVAĽOVAŤ VINU NA DRUHÝCH.
Buď zvaľujete vinu za svoje nešťastie na druhých, alebo naopak, z druhých si robíte modly, vodcov a guruov: v konečnom dôsledku sa tak ZBAVUJETE ZODPOVEDNOSTI.
Zbavujete sa svojej zodpovednosti za svet, ktorý projektujete do vonkajšieho sveta ako jeho t v o r c o v i a: sami máte tú moc k r e o v a ť tento svet, vytvárať ho, modelovať, zhmotňovať... Ako ľudské bytosti máme všetci kúzelnícke schopnosti vytvárania reality – tvorby každodenných zázrakov. A naša bohyňa m i l u j e práve túto našu moc!
Naša bohyňa nemiluje moc našich svalov, nášho ega... Nemiluje náš krik, rozhadzovanie rukami a pasovanie sa za majstrov sveta! Nie – naša bohyňa miluje našu skutočnú moc t v o r b y, silu našej plodnosti, zdroj našej vášne a lásky: TO BOHYŇA MILUJE NAOZAJ!
Kedysi dávno sme však túto moc stratili – nechali sme sa ochočiť, domestikovať...
Uverili sme grandióznej manipulácii sveta – ktorá funguje celé tisícročia a teraz je dovádzaná do technologickej dokonalosti: na základe tejto manipulácie nám boli do mysle zasiate isté konštrukcie – máme ich tam uložené ako mikročip, ktorý kontroluje naše správanie a určuje to, ako na náš svet nazeráme... Stalo sa z nás stádo, vykorisťované a využívané, slabnúce, no presvedčené o tom, že je všetko vporiadku...
Naša myseľ je ovládaná týmito konštrukciami: správame sa podľa nich a podľa nich aj tvoríme svoj svet. Je to DRAVČÍ SVET – jeho základom je naše presvedčenie o nadvláde vonkajšieho sveta, ktorému sme si zvykli hovoriť „realita“.
Isté typy takzvaných vieroúk nám vštepili do mysle základné ovládacie presvedčenia, z ktorých najsilnejšie je azda to, že ČLOVEK JE OD ZÁKLADU ZLÝ.
Na základe tohto presvedčenia sa už v dávnych dobách začal „boj proti zlu“.
Útok na druhú bytosť sa ospravedlňoval „bojom proti zlu“. Namiesto „vymetenia zla“ sa však stalo čosi celkom iné – vytvoril sa KULT SÚDU a celosvetový boj o popredné „kreslá v porote“, ktorá rozhoduje o bytí a nebytí ľudských bytostí na tejto planéte a ten stav vyvolal nové a nové konflikty, vojny, revolúcie a násilnosti všetkého druhu.
Potlačované „zlo“ vybuchlo v plnej svojej paráde: v našich dobách je drvivá väčšina populácie presvedčená o tom, že ČLOVEK JE OD ZÁKLADU ZLÝ: tieto tvrdenia a myšlienkové konštrukcie dokladá práve skúsenosťou s týmto násilím a zvrátenosťami...
Tieto zvrátenosti sú tu preto, lebo sme sa nechali o v l á d n u ť vzormi vloženými do našej mysle a v ich základe je dualita medzi takzvanou „realitou“ dimenzie 3D a všetkými ostatnými dimenziami... Dá sa povedať, že všetky ostatné dimenzie ostali „vylúčené z hry“...
A v skutočnosti sú to práve tieto „iné dimenzie“ z ktorých realita 3D vzniká – odráža sa na „premietacom plátne“ a tu dostáva svoju formu...
Ako v Platónovej jaskyni, sedíme všetci chrbtom ku Zdroju a veríme hre tieňov – to nám umožňuje zbavovať sa zodpovednosti za tvorbu týchto „tieňov“. Zodpovednosť prenášame na „vonkajšie okolnosti“, čo nám zasa umožňuje ospravedlňovať sa za svoje kompromisy, ktoré denno-denne robíme rovnako, ako to robia všetci ostatní...
Ak by sme sa raz zbavili tohto cudzieho kódu a z neho vyplývajúcej „pravdy“ o tom, že VŠETCI SME VRODENE ZLÍ, uvideli by sme odrazu ako je tomu naozaj...
Naozaj je to tak, že na tento svet sa rodíme bez hriechu a bez viny – pocity hriechu viny a teda nevyhnutnosť súdu, odsudzovania a posudzovania získavame až výchovou a životnou skúsenosťou so SVETOM OBRAZU. V tom svete bojujeme jeden proti druhému, rozdávame rany a rany dostávame – robíme tak nesmiernu radosť tým, ktorí z vrcholu špičky moci tento Obraz ovládajú...
Sme figúrkami v „ich“ hre – zvádzame iluzórne vojny, virtuálne boje, ktoré nás stoja celú našu životnú energiu. Stávame sa bezmocnými – vo
Svete Obrazu však máme pocit, že „kýmsi sme“...
Ak ak „kýmsi sme“ v tejto tragikomickej hre, naša bohyňa vidí našu slabosť v Ríši Skutočnosti. V Ríši Skutočnosti existujeme ako bohyne a bohovia. V Ríši Skutočnosti máme nesmiernu moc – ktorá sa stupňuje práve v spoločnom tanci muža a ženy, ktorí sa našli... Najväčším úsilím mocipánov Obrazu je teda z a b r á n i ť, aby sa HRA NA SLEPÚ BABU skončila a aby muž našiel svoju ženu... Zatiaľ sa veci majú tak, že miesto muža a ženy sa stretajú imidž muža a imidž ženy... Stretajú sa, sobášia sa, majú spolu deti – a aj keď im počas vzájomného spolužitia padajú masky z tváre, nemajú už o d v a h u priznať si omyl a začať svoje večné hľadanie odznova...
A tak si vzájomne „prepačujú“ - tolerujú si vzájomné slabosti a kompromisy...
Spoločnosť ich ubezpečuje, že je to tak normálne: každý sa musí vzdať svojich ideálov a snov, tak to chodí, taký je život ostatne: ŽENY SÚ ZLÉ aj MUŽI SÚ ZLÍ, celý tento svet je vraj sviňa – a tak nie sme výnimkou...
Svoju zbabelosť žiť s súlade so sebou samými si ospravedlňujeme vzájomným presviedčaním sa že ČLOVEK A SVET SVET SÚ ODJAKŽIVA ZLÍ...
Vždy to tak bolo – je to tak aj teraz a tak to bude aj za tisíc rokov. Nikto na tom nič nezmení...
Ak si toto myslíte aj vy, a chcete si to myslieť aj naďalej, je to vaša vec... Nikto vám v tom nebude brániť, skôr naopak: ste vítaní vo Svete Obrazu.
Môžete kráčať s miliónmi na ich ceste k nekonečnej samote a vzájomnej izolácii...
Môžete ďalej spoluvytvárať svet o ktorom ste presvedčení, že iný byť nemôže...
Musíte sa však pri tom vzdať jednej veci: že vás vaša bohyňa bude milovať...
Budú vás zaiste milovať mnohé a mnohé ženy – ale nie BOHYŇA.
Láska vašej bohyne – tej, ktorú hľadáte po celé veky, no nie ste ochotní pre jej nájdenie nič so sebou urobiť – sa líši od lások všetkých tých ostatných jedným: NEMILUJE VAŠE SLABOSTI – a vašou najväčšou slabosťou je vaša sebaľútosť – inými slovami presvedčenie o tom, že nemáte za tento svet plnú z o d p o v e d n o s ť a že sa vám dejú veci „zvonka“... Skutočná bohyňa miluje len vašu silu – a tou nie je váš úspech, či neúspech vo Svete Obrazu, ale len to, kým naozaj ste...
Ženy, ktoré naháňate a ktoré vás obdivujú pre vaše schopnosti nadobudnúť postavenie v rámci otrockej hierarchie Sveta Obrazu, vám prepáčia čokoľvek – budete to považovať za prejav „skutočnej lásky“ - skutočná láska však neprepačuje... Vyčkáva, je trpezlivá, ale neprepačuje – neuľahčuje vám vašu povinnosť stať sa tým, kým v skutočnosti ste...Láska bohyne si „vynucuje“ aby ste sa stali tým, kým naozaj ste... Jej lásku môžete dokonca cítiť ako „tvrdosť“, či nemilosrdnosť, ako opak lásky – to preto, lebo ste si zvykli, že vám vždy ktorási žena ustupuje...
Zvykli ste si, že vám ženy ustupujú – robia to často preto, lebo sa vás boja...
Inokedy to robia pre svoju m á r n i v o s ť: sú s vami „účelovo“ - vedia, že keď vám budú jednostaj fúkať vaše „bobo“, budete to považovať za lásku a dáte im čokoľvek o čo si zažiadajú... TO VŠAK NIE JE LÁSKA – a vy to viete... Viete, ako vás využívajú, hovoríte o nich, že sú falošné a to vás ešte viacej utvrdzuje v presvedčení, že ČLOVEK JE VRODENE ZLÝ – a ešte viacej vás vrhá do vlastného otroctva...
S bohyňou zažijete azda najkrušnejšie chvíľe vášho života: uvidíte svoju nahotu, ale aj svoju skutočnú silu... Bohyňa je vašou rovnocennou družkou – a azda preto sa stretnutiu s ňou vyhýbate – bojíte sa ho, aj keď tvrdíte, že netúžite po inom, ako spoznať takú ženu a mať ju po svojom boku. Máte z nej paniku a strach – ešte väčšiu paniku a strach ako sami zo seba. Aj preto sa nemienite vzdať svojich pozícií v Ríši Obrazu – tam ste sa stali vládcami. Tam ste sa stali „pánmi tvorstva“ i pánmi nad ženami... Tam ste ovládli a uväznili ženu na celé dlhé veky – nedovolili ste jej prístup do vašich chrámov, kláštorov pre mužov... Spravili ste si z vašich ochočených žien svoje družky, ženy, milenky, matky vašich detí... Zotročili ste ženu, ale nikdy nie Bohyňu... Vyhrali ste nad „slabším pohlavím“, ale nie nad Bohyňou – iba ste sa od Nej izolovali vo svojom virtuálnom svete a váš plač, že ste ostali sami a nepochopení, vaša otrepaná pesnička o nespravodlivosti tohto sveta už ani nie sú zaujímavé... Otravujú a nudia...
Ako muži tak máme v pravom zmysle to, čo sme chceli: svet bez Bohyne.
Naše ženy, už aj tak bezmocné, nám fúkajú naše rany preto, lebo sa nás boja – ale nie z pravej lásky... Boja sa našich chorých reakcií – všetky napospol sú choré preto, lebo vychádzajú z našich presvedčení o tom, že to nie my, ale svet je zlý... My sme len obete. Svet nám ubližuje, svet je zlý a my to musíme svetu vrátiť...
Naše ženy vedia, akí sme vo svojom zúfalstve nebezpeční – a preto nás radšej nechávajú v našom omyle: radšej nás čičíkajú, aby sme nespôsobili ešte viacej utrpenia a zla... To „čičíkanie“ však nie je skutočnou láskou. NIE JE LÁSKOU BOHYNE. Len čo sa spamätáme, uvedomíme si to: vieme, že nám neprejavovali skutočnú lásku a súcit len predstierali... Ak by totiž mali odvahu, povedať nám pravdu, museli by nám otvoriť oči – museli by nás predtým prestať ľutovať. Museli by nám povedať do očí: PRESTAŇ SA ĽUTOVAŤ, prestaň už viniť svet a rozprávať, aký je len zlý! BUĎ UŽ KONEČNE SÁM SEBOU! Buď konečne pravým m u ž o m – takým, akého som túžila milovať!
Lebo naše ženy v e d i a, akého muža milovať skutočne chcú – túžili milovať našu statočnosť, odvahu a nie zbabelosť a kompromisy, nech by to boli kompromisy v mene hocičoho... Naše ženy totiž vedia, ako sa ponižujeme – ako strácame svoju hodnotu, napriek tomu, že to maskujeme vonkajškovou mocou, slávou a bohatstvom. A keďže väčšinou trpia tou istou chorobou ako my a myslia si, že „svet iný nebude“, urobili svoje ženské kompromisy: smutné však je, že ICH NAJVAČŠÍM KOMPROMISOM SO ŽIVOTOM SME PRÁVE MY, ICH MUŽI ...

(Karol Hlavka, Antiluzia)

[Rhodes]

genialne to napisal a vystihol to maximalne

[grétka]

Marian, obdivujem ta, ze tak mlady chlapec to chape o com tu vobec pise.

Mojim snom je, aby to chapal aj moj syn adokazal tak milovat, lebo to by si tu lasku daroval sam svojou schopnostou milovat. Staci mat tu schopnost a mas ju - lasku, lebo ju citis.

A dufam, ze ostatnym nevadi, ze som to sem dala aj ked to nie je o vseobecnej laske ku vsetkym ludskym bytostiam a zvieratam a celej Gai, ale ja citim, ze vsetci zostupuju na nazornych prikladoch v svojom osobnom zivote.

V Hare Krisna to volaju, ze nemozes vlastne pochopit a precitit spojenie s Bohom alebo Krisnom, ked ho nevnimas osobne, ze to musi byt osobna laska, ze Krisna je osoba. Tomuto celkom nerozumiem, ako mozes milovat osobu, ktoru si nepoznal, teda v Krisnovi.

Abdrushin to zas vysvetluje tak, ze vlastne nemozes milovat Boha (alebo pocitit svoje napojenie na multidimenzionalne vedomie), ked si najprv nemiloval svojho partnera, nieco ako prvy schod k tomu, aby si chapal o co ide, ze toto multidimenzionalne vedomie najprv spojilo vas dvoch a teraz chapes, co je to, co spaja, ked si najprv spojil len dve casti skladacky. Preto Abdrushin pise, ze kazde zamilovanie je ako prilezitost k zmene a vzostupu, ako pootvorenie okna do neba alebo do Raja, ked sa ti najprv len mihne, co sa da citit. Prezijes to najprv na velmi osobnej laske a potom zacinas chapat to univerzalne lepidlo, co takto spaja nielen vas dvoch, ale aj inych dvoch a potom aj tvojho cloveka s inymi a dalsich vsetkych, ze milujes to univerzalne lepidlo a my sme len tie ciastocky rozstratene, ktore spaja, ktore nim mozu presiaknut a takto sa nim stat.

[grétka]

V podstate v tomto texte vysvetluje, preco je tazke spojit sa so svojou parovou dusou.

Lumir raz napisal, ze ani neodporuca sa s nou spojit a hladat ju, ale najprv sam dozriet, lebo by to pravdepodobne bolo katastrofalne spojenie plne problemov a nedorozumeni.

Napadlo vas niekedy preco?

A on presne tu vysvetluje preco.

Kazde zlyhanie - nie opravdovost a skutocna citlivost od seba tieto a prave tieto dve bytosti od seba odmrsti. Uplne najviac budu na seba prskat pri vsetkom, cim do seba nezapadaju v laske.

Bude to tak preto, lebo ked nieco hrate a nie ste skutocni, ste skor schopny akceptovat vsetky chyby proti laske, to ze nie je naozajstna a skutocna. Ak chcete nieco pokutne ziskat, sledujete zistny ciel a preto vas to neodmrsti od toho, koho este klamete. Ale ked stretnete svoju skutocnu lasku, teda skutocnu citite, aj keby ste chceli, uz nedokazete ist do kompromisu s nicim, co nie je laskou a to nie vedome, ale aj podvedome vas to odmrsti.

Pri vlastnej laske ste narocni na seba a aj na toho druheho, narocni na lasku. Neurobite uz ziadny kompromis ani so sebou ani s tym druhym, lebo zrazu mate zmysel pre pravost a uplne jasne citite, co vsetko laskou nie je aj v sebe aj v tom druhom. zacina sa hra na opravdovost, v ktorej by ste radsej aj zomreli sami ale uz nie v niecom, co nou nie je.

Mozno to poznate v tejto podobe, ze najviac sa budete hadat alebo skor bojovat s clovekom, na ktorom vam najviac zalezi, lebo uz nic nemozte ani v sebe ani v druhom nechat mimo lasky. Ste ako lakmusovym papierikom, ktory zaznamena vsetko aj keby nechcel a chcel odpustat. Nic uz nedokazete len zahrat, lebo v laske uz pocitite, co vsetko len hrate.

Je najvacsou vyzvou patrat po sebe a patrat po tom, cim je v tom druhom.

No nie je to snaha o dokonalost ale len snaha po opravdovosti. Clovek v svojej opravdovosti je dokonaly, len v nej.

Takze je to vlastne hra na strhavanie vsetkych masiek. Zrazu neznasate svoje a nemozete zniest jeho, v tom sa zda kruta. Naozajstna laska nechce nic ine, len holu a jednoduchu skutocnost o sebe samej. Je to cesta za pokladom naozajstnosti. Nieco z nej presli iba ti, co neusli a preto je zaroven aj trpezliva. Trpezlivou ju robi tuzba vlastnej opravdovosti chciet uz len taku.

[grétka]

Ja som dnes zazila take trhanie od 3D, ako nikdy. Pochopila som, ze moja mnohorocna laska je debil. 

[Ywet]

jé! to je pravdivé! ani sa mi veriť nechce že to napísal muž

[Rhodes]

presne tuto zalezitost o ktorej pise tento chlapik som uz davnejsie vnimal len som to nevedel pomenovat a vysvetlit. zo zaciatku som tomu procesu v sebe vobec nerozumel.. myslel som si ze nie som schopny milovat zenu ze asi som ja nejaky vadny. aj ked zenska bola krasna, chytra, pritahovala ma vsetko uplne super (super podla 3D poziadaviek) stale nieco vo mne bolo nespokojne a nespokojne kricalo. az po case som tomu zacal viac a viac rozumit ze to bolo pre to ze nechcela vidit moju pravu tvar... respektive ani nevedela ze mam inu tvar .. vlastne ona ani moju pravu tvar nebola schopna vidiet aj ked som jej ju ukazal alebo ked ju aj nejakym nedopatrenim zahliadla tak jej reakcia bola nieco ako: ty si nejaky divny takehoto ta nechcem, bud uz normalny... kedze to samozrejme strahavalo jej masku a mala pocit ze straca samu seba... alebo to co bola moja prava tvar povazovala za defekt, za nejaku chybu.. vzdy to bolo len o pozlatkach.

a ked sa na to pozrem spatne tak tento fenomen sa vyskytuje vsade... pamatam sa aj doma ked som bol mensi a povedal som nieco pravdivo tak reakcia rodicov bola nieco ako: ty si nas vobec nevazis, ty nemas vobec ziadny respekt, takto to vobec neni... a ked to takto ide tak rodicia vychovaju z deti same pozlatka lebo ked boli pravdive tak boli pokarhane a tak je cela spolocnost pozlatkova

preto k nejakemu vaznejsiemu vztahu u mna ani nedoslo resp som usiel lebo holka vzdy milovala nejaku iluziu o mne ale nie mna skutocneho a uvedomil som si ze je lepsie byt sam ako sa hrat na nieco a potlacat to pravdive vo mne a zaroven tolerovat pozlatka partnerky a tvarit sa ze to je normalne lebo tak sa to dnes nosi.

tym nechcem povedat ze by som bol ja bez masiek... aj ja mam vela masiek a pozlatiek kedze som sa narodil do sveta masiek ale prisiel som na to ze je dolezite odhalovat tie masky ktore mam... ze ich nemusim ani odhodit ze postaci si tu masku len uvedomit, objavit ju na sebe a ona casom sama spadne... lebo nasilu ju davat dole je velmi bolestive to urcite poznate. ale ked sa na to spatne pozriem tak prichadzam na to ze to ide same... tie masky a iluzie sa cloveku same zjavuju a odhaluju ze to vobec nerobim ja ale ze to zrejme robi JA... nad JA nema moje ego moc aj ked silou mocou chce chce ale aj tak padne na hubu lebo JA je vzdy silnejsie... cize ten proces ide uplne sam.

inak tento Hlavkov clanok je uplne ako moj zivotopis :))

http://narubynaruby.blogspot.sk/2012/08/je-to-presne-rok-co-som-zac...

presne takto som to ja prezival..... ze clovek silou mocou chce chce zapadnut do tohto matrixu a byt ako ostatni uspesni ludia.... dokonca aj ja som chcel zapadnut aj mne sa podarilo byt uspesnym v tomto matrixe.. asi mi to dovolilo prezit moje JA ale ako nahle som dosiahol uspech po ktorom som strasne tuzil a zil som len pre dosiahnutie toho uspechu tak zrazu som ostal stat ako obareny ked som si uvedomil ze ja vobec nic necitim, ziadna radost z toho uspechu.. ani ťuk, vobec nic, ani naznak stastia, ani najmensia bodka stastia ani chlpok.. jednoducho nic :D... a vtedy som to pochopil ze ja som tiez zil pozlatko... dav ma nekompromisne stiahol so sebou lebo ak nejdes s davom ides proti nemu.. tak funguje tento matrix ale ja uz nehram tuto hru :))

[grétka]

Tesi ma, Marian, ze sa v tom vidis a vobec, ze si taky, aky si :o)