NEVIDITEĽNÁ PREKÁŽKA , karol hlavka

[Karla]

Naša skutočná Sloboda spočíva v tom, že sa neviažeme na naše „ktosi“ a že si dovolíme byť „nikto“. NOBODY. NOTHING. NYŠTA. NADA.

Transformácia, ako ju vnímam, je prevrátením vnímaného sveta NARUBY.

Neľakajte sa, nemám na mysli chaos, ani žiadnu polarizáciu našich hodnôt, teda výmenu bieleho za čierne a opačne. Aby som aspoň čiastočne objasnil, čo chcem vyjadriť termínom „naruby“ dovoľujem si vás zasa raz pozvať na malú rozcvičku v kozmickej predstavivosti. Dovoľujem si ponechať licenciu na omyl pri výklade pojmov v jazyku, ktorým sa práve vyjadrujem; ak by som bol počítačový grafik, použil by som azda vizualizáciu, ale aj v tom prípade by som musel zrejme použiť prostriedky 3D zobrazovania, čo je zasa istý druh obmedzenia.

Prevrat, alebo „obrátenie naruby“ totiž predstavuje vstup do ďalšieho a logickej mysli nie dosť známeho priestoru – dimenzie.

Aj keď je ťažké popísať jazykom operujúcim istými zaužívanými pojami čosi, čo sa týmto pojmom vymyká, nebudem sa už vyhovárať a pokúsim sa o to. Ostatne, je to pre spisovateľa úžasná výzva. Ak som vás teda neodradil do tejto chvíle, postúpme o krok do neznáma...

Nedávno som písal o predstave skutočnosti, v ktorej sa ako ľudské bytosti nachádzame a pomohol som si metaforou futuristickej kinosály, ktorá má tvar gule.

Projektor, ktorý vysiela všetkými smermi, projektuje obrazy „filmového predstvenia“ na vnútorný obal gule. Nemáme teda pred sebou plátno, ktoré pokrýva jednu čelnú stenu, zatiaľ čo diváci sedia oproti nemu. Máme tu plátno, ktoré pokrýva vnútorný plášť gule a diváci sedia v strede a majú možnosť ľubovoľne otáčať svojim kreslom. Lepšie je si predstaviť jedného jediného diváka, ktorým ste vy sám.

Vy sám sedíte vo futuristickom kresle, volíte jeho polohy, ktoré môžu byť nielen doprava a doľava, ale aj hore a dolu hlavou, podobne ako na trenažéri pre kozmonautov a nadzuvkových letcov, ktorí si majú zvykať na zvládanie stroja v rozličných pozíciách voči gravitácii. Odmyslime si nepríjené pocity, ktoré má netrénovaný človek pri takomto otáčaní, ide o metaforu. Podstatné je, že si viete predstaviť svoju poluhu v strede guľovitej kinosály a sledovanie deja z pozície premietača. Ste divákom, premietačom, ale aj tvorcom príbehu /režisérom, scenáristom/. To z vás, z vášho bodu vychádzajú lúče svetla, ktoré premietajú všetky drámy i komédie sveta na klenbu, kde pôsobia akoby boli skutočné.

Nemôžem nespomenúť známy zenový koán o husi vo fľaši. Ide o hádanku, ktorú dal majster svojim žiakom. Z vajca vo fľaši sa vyliahla hus. Majster sa pýta žiakov, ako vytiahnuť hus z fľaše, ktorá je taká vzácna, že ju nemožno rozbiť. Fľaša musí zostať celá, aj hus musí prežiť. Ako to dosiahnuť?

V pozícii diváka a tvorcu predstavenia, ktorú som opísal vyššie ste onou husou vo fľaši. Ste v strede nesmierneho kozmického priestoru, „niečo“ vás však obklopuje.

Sú to steny kinosály, samotné plátno, ktoré je všade okolo vás. Bez tejto prekážky, bez tohto „odporu“ by nevznikal obraz. Pre vznik obrazu je nevyhnutný odpor prekážky, jej svetelná nepriepustnosť, jej vlastná FUNICIA ODRAZU.

Funkcia odrazu je opačnou, protipólovou funkciou FUNKCIE VYŽAROVANIA.

Vesmír vzniká na základe týchto dvoch princípov /radí sa k nim ešte tretí, ale ten nateraz vynecháme/. Celé kozmické predstavenie, všetky hviezdy na nebi, všetky galaxie a ich obyvatelia sa tu objavujú preto, lebo existuje Vyžarovanie a Odraz.

Z nepredstaviteľného Poľa Neprejaveného vystupuje Lúč. Tento Lúč by sa nikdy nestal „viditeľným“ ak by vzápätí „nenarazil“ na Prekážku.

Prekážka robí Lúč „skutočným“.

Svetlo kozmického projektora by letelo do nekonečna a nikdy by ho nikto nazazrel, ak by nenarážalo na plátno. /Aj čiastočky prachu v priestore kinosály sú „prekážkou“ a teda odrážajú/. Všetko to svetlo, ktoré vidíme na nočnej oblohe /a dennej tiež/ vnímame len preto, lebo naráža na neviditeľnú prekážku  /temná hmota?/.

Naše vlastné myslenie by neexistovalo, ak by nebolo reflexie.

Reflexia je Funkciou Odrazu.

Dovolím si ešte jednu metaforu: ak by Boh nestvoril Lucifera, nikdy by sa nepremietol v hmotnom svete. Lucifer v tejto metafore spĺňa Funkciu Odrazu.

/Ľudská démonizácia jednej časti Božského stvorenia je príznačná pre našu sebastrednú samoľúbosť./

Je tu teda Lúč a je tu Prekážka. Je tu Vyžarovanie a Odraz. Je tu Plus a je tu Mínus.

Je tu Otec a je tu Matka. Je tu Muž a je tu Žena. Je tu Múdrosť a je tu Porozumenie.

/opakujem, nebudem sa teraz zaoberať onou „treťou silou stvorenia“, príliš by som rozprávanie prekomplikoval/.

Zdá sa teda, že ako ľudské bytosti sme navždy „uzatvorené“ medzi stenami tohto sveta Plus/Mínus. Hovoríme mu Svet Duality.

Dualita nás obklopuje ako steny projekčnej sály. Aj keď už teda vieme, že sme tvorcami a že premietame svoje projekcie na plátno vnútorného obalu gule a že naša predstava, že sa pohybujeme po povrchu zeme-gule je „optickým“ klamom podobným tomu, keď si predstavujeme, že Slnko vychádza a zapadá a ono v skutočnosti stále svieti – ešte stále sme celý svoj svet n e t r a n s f o r m o v a l i.

Transformácia prichádza až z pochopením, ako sa hus dostane von z fľaše.

A tu sme pri skutočnom zmysle tohto môjho NARUBY.

Znovu sme teda v sále – v jej Strede. Dá sa povedať, že sami, ako jediný divák a jediný tvorca prestavujeme tento Stred. Aj keď medzi nami a stenami kinosály existuje určitý priestor, ak sme dôslední bádatelia pochopíme, že ten priestor má obmedzenia a hranice. Na plátne môže prebiehať to najfantastickejšie divadlo – môže nás očariť miliardami a milardami foriem, premien, udalostí, dimenzií... Áno – nemusí nám ukazovať iba „reálny“ dej. Na plátne vidíme aj iné úžasné svety, anjelské, božské, mimozemské, mnohodimenzionálne... Ale stále sú to len a len obrazy. Pri bližšom skúmaní príde bádateľ na to, že za obrazmi je síce neviditeľná a možno ultra-tenká prekážka, ale je tam. Bez nej by obraz nebol obrazom. A táto prekážka nám podobne ako onej nešťastnej husi bráni vyjsť na čersvý vzduch.

Tušíme, že tajomstvo našej ĽUDSKEJ SLOBODY väzí práve v tejto prekážke.

Nech na ňu búchame ako chceme, stále je tam. Dvere sú hermeticky uzatvorené, vpodstate neexistujú, lebo aj ony sú len projekčným plátnom.

Existuje vôbec „čosi“ za týmto prejaveným a vyformovaným svetom?

Zdanlivo teraz odbočím inde, ale musím to pre úplnosť spomenúť. Je to moja skúsenosť s cestovaním do neznáma. Mám na mysli cestovanie na „kraj sveta“, do veľmi exotických miest. Nech som išiel ktorýmkoľvek smerom, nakoniec som však vždy zastal pred útesom „reality“. Ostanete stáť na mieste, kde vašee cesty končia a ďalej sa jednoducho nedá. Nemáte žiadne možnosti urobiť čo i len krok ďalej, lebo by bol pre vás smrteľný. Začnete si veľmi intenzívne uvedomovať svoje pozemské obmedzenia, všetky prírodné i spoločenské zákony. V takých vzácnych a veľmi múdrych chvíľach som zakaždým vnímal „realitu“ ako filmové plátno. Boli to nádherné obrazy – útes, more, nekonečný horizont, vesmír na dosah ruky...

Ak by som sa chcel týmto spôsobom oslobodzovať, musel by som do toho obrazu priamo vstúpiť, ako do kulisy, to však neišlo. Castaneda síce opisuje skok Toltékov do priepasti, pričom počas letu menia svoju skutočnosť, ja som však majstra ako bol Don Juan nemal. Musel som si s tým poradiť sám. Našťastie som včas pochopil, že tadiaľto cesta ku slobode – aspoň pre mňa – nevedie. Rovnako ako pochopí divák, skúmajúci stenu na ktorej je projekčné plátno, že tadiaľ sa von nedostane. Hus cez sklo neprejde bez toho, aby buď rozbila sklo, alebo sa dorezala a vykrvácala...

A tak sa hus vracia k sebe samej. Divák sa vracia do svojho kresla – navonok to môže vyzerať ako jeho porážka. „Sloboda neexistuje, sme navždy vo väzení“, povie si nešťastník a azda to aj vzdá.

No poviem to takto. Ja som to nevzdal. Pochopil som, že okrem cesty „hlava proti múru“ existuje ešte iný smer. Smer vlastného „umenšovania sa“.

/Nemám samozrejme na mysli umenšovanie v zmysle poníženeckom.../

Je to cesta strát.

Rozhodol som sa nebrániť sa ísť CESTOU STRÁT.

Nebola krátka... Ako veľmi som si na nej prial, keby nikdy nebola. Bola totiž bolestivá. Podobala sa lúpaniu cibule – jedna vrstva za druhou, no a neboli to iba mentálne cvičenia. Neboli to dokonca ani cvičenia – bolo to naostro. Bol to vabank, buď alebo. Každý to má inak, z môjho naturelu však vyplývala veľmi „hard“ cesta. Krásna, úchvatná, ale naozaj „hard“. Nemusíte sa ľakať, vy takú mať nemusíte. Hovorím o svojej skúsenosti a ja som naozaj tvrdá hus na šklbanie, hádam to mám z astrologického znamenia, heh...

Nuž som teda na ceste umenšovania sa a stávania sa tým, čomu s obľubou hovorím

„nímandovstvo“. To slovo mi utkvelo z destva; byť „nímandom“ v mojom mestečku znamenalo neznamenať spoločnensky celkom nič. Dedičstvo minulosti, poviete, ale ako spieva Lucie „stredovek trvá...“. Takže som sa premenoval na pána Nímanda.

Neostalo zo mňa takmer nič a proces pokračoval ďalej.

Vtedy som pochopil, že vo mne vlastne nie je Nič, čo by malo reálny základ.

Všetko, čo sa mi dialo, všetko to vydedenectvo a odpadlíctvo ma len utvrdzovalo v tom, že vo mne nie je nič, čo by malo reálny základ. Nebol som ničím z toho, za čo som sa považoval, alebo za čo ma považovali iní. Nikdy som si nevedel predstaviť, že byť Nímandom je také úžasné! Odrazu mal svet šťavu, bol stokrát svetlejší a farebnejší, bol v 3D, nielen dvojrozmerný a dvojfarený a to nepreháňam! Svet Nímanda je rozprávkou, je čarovný, premenlivý, dobrodružný a prekypujúci tým, čomu sa už tak profanovane hovorí Láska...

Pochopil som, že naša „bodovosť“, teda to, že sa vnímame ako „častica“, ako bod v priestore, ako Stred Kinosály je základným omylom, ktorý nám bráni vidieť svet taký, aký je – a to nielen v jeho plnosti a kráse...

Na rozdiel od cestovania do krajín sveta, alebo hoc aj na Mars, tejto ceste hovorím RAČIA CESTA, lebo vedie o p a č n e. Vedie od Celku k Bodu a ešte ďalej.

Vedie „za“ vašu „jednobodovosť“.

Tým, ako som sa stával Nímandom, prichádzal som o to, čomu hovoríme „uhol pohľadu“. Náš pohľad na svet vychádza z nášho uhla pohľadu, z nášho „bodu spojenia“ - tomu hovoríme „názor“. Mať „názor“ sa považuje za čosi cenené, dokonca je to v tomto obrátenom svete znakom stálosti, integrity, a prepytujem, správnych postojov a charakteru... Ufff... Možno som len mal obrovský strach „nemať názor“. NEMAŤ NÁZOR je však tá najúžasnejšia vec na svete!

Nímand už nemá žiadne názor – nie je tu totiž toho, kto by ho mohol mať.

Niet tu toho, kto by mohol povedať „môj“. Niet „ja“.

V tomto bode dochádza k veľmi tichej, nenápadnej e x p l ó z i i.

Keď sa stratí posledný atóm „ja“, HUS JE VONKU!

Keď dovediete Račiu cestu do zdarného konca, pochopíte, že to, čo ste vnímali ako Prekážku, je len časť skutočnosti. Je to klam. Vy ste totiž tí, ktorí SÚ VONKU!

To, čo nás ešte stále drží v kinosále, je pripútanosť k obrazom na plátne, ktoré si tam sami premietame. Držíme sa tam svojou pripútanosťou, svojim l i p n u t í m na svojom „názore“, teda na nemennom a pevnom „bode spojenia“.

Svojim bodom spojenia môžeme však narábať ĽUBOVOLNE!

Naša skutočná Sloboda spočíva v tom, že sa neviažeme na naše „ktosi“ a že si dovolíme byť „nikto“. NOBODY. NOTHING. NYŠTA. NADA.

Odrazu ste vonku z kina – vaše pľúca vdychujú čersvý vzuch nekonečna.

Ste Nekonečnom!

Vždy ste Ním boli, iba ste to nevedeli, lebo ste uviazli vo svete Plus/Mínus, Dobro/Zlo, Anjel/Diabol, Muž/Žena, Čierne/Biele, Západ/Východ, Dzurinda/Mečiar, Schwarzenberg/Zeman...

Ako som spomínal, Prejavený Vesmír, to znamená Vesmír Duality vzniká, alebo „vynára sa“ z Neprejaveného. Boh stojí mimo Existenciu, aj keď je v nej obsiahnutý.

Dualita je ošatením Boha, Vesmír sú Šaty Stvoriteľa, ale On si ich síce oblieka, nie je nimi.

V každej ľudskej bytosti je aj táto „nahota božskoti“ - a preto ju môžeme a máme poznať. Máme na to právo od samotného Stvoriteľa. Je to naše nanajvýš ľudské právo. Právo nielen Poznania, ale aj Bytia.

Cesta Oslobodenia je teda Cestou k Najvyššiemu.

Z tohto pohľadu, z pohľadu husi, ktorá je vonku a nikdy ani dnu nebola /bola to hra mysle/ sa potom javí celý vesrmír a my v ňom tak trochu inak. Tak trochu NARUBY.

Jednoducho teraz znova vidíte celé kino, ale zvonka, akoby "spoza steny" . Ste prázdny priestor, ktorý kino obklopuje... Ste všetkým tým v čom kino existuje. Vidíte jeho steny z celkom inej strany ako tí, čo sedia dnu na prestavení. Tento Svet Naruby však nie je svetom „opačne pólovaným“, ako si to predstavujú tí, čo sedia dnu. Tento Svet Naruby rešpektuje OBA PÓLY – nie je to teda tak, že by sa divák, ktorý vyšiel von iba presunul na iný pól a z neho pozeral naspäť... Bohužiaľ, takáto interpretácia transformácie je najčastejšie prezentovaná ako „skutočná transformácia“, ale nie je. Je to len posun po horizontále, od A ku Z. Vertikála. Od Démna k Anjelovi. Alebo naopak. To je p r e p ó l o v a n i e, ale nie o s l o b o d e n i e. Je to len presadnutie na inú stoličku v tej istej rade. Nemá to nič spoločné s oslobodením.

Vyvliekanie sa zo „starého sveta“ - ktoré napriek skepse s dátumom 21.12.2012 – stále prebieha /a prebiehalo dávno pred týmto dátumom, pretože zďaleka neide iba o jeden ani nie tri dni, ale o celú p e r i ó d u lineárneho času, ak sa tu o čase dá hovoriť, ja hovorím skôr o udalostiach ako o časomiere.../ - predstavuje podľa všetkých mojich skúseností /berte ich či neberte/ ako VYVRÁTENIE NARUBY – keďže zachováva oba póly duality v ich pôvodnej funkcii, môže byť pre veľkú časť sveta nepostrehnuteľný. Je to takmer /opäť s chybami metafory/ ako keď si stiahnete neopatrne sveter – má stále rovnakú funkciu, môžete ho používať, pravý rukáv je pravý, ľavý je ľavý... Iba čosi „málo“ sa zmenilo.

Na dnes azda stačilo, pokračovanie niekedy nabudúce...

                                                                                      S láskou váš K.H. Nímand

http://narubynaruby.blogspot.sk/2013/01/neviditelna-prekazka.html

[Karla]

ako my.. když chceme.. tolik si uvědomuji, že je to stejně jen na mém rozhodnutí..:-)

[Zlaté Živé Světlo]

Karlo, ženy si žádají, že prý máš toho chlapa na té fotce otočit o 180 stupňů, ale horizontálně, nikoliv vertikálně, čili nikoliv hlavou dolů.

[Ladislav]

Skrátka, aby bolo vidno, či je chlap.

[Zlaté Živé Světlo]

Jsme jiskry kosmického vševědomí (to znamená pouhá energie tvořivého světla), které se dočasně individualizovaly do nějakého specifického jsem to či ono. Jaklmile si ale bytost uvědomí, že je především vědomí, čili tvůrčí energie, která si na základě svého osobního přesvědčení tvoří své světy a jejich reality, tak si uvědomí, že se přes svůj osobní nulový bod může dematerializovat (stát pouhým vědomím) a materializovat se v kterémkolov jiném světě a jeho realitě. Tyto možnosti a schopnosti nás čekají ve střední páté a vyšších dimenzích.

Úzce související články:
* Jak si v páté dimenzi každý tvoří svůj vlastní svět a jeho reality je uvedeno ZDE.
* Osobní nulový bod, neboli duchovní srdce, je dimenzionální brána do nekonečna, přes kterou se můžete protáhnout kamkoliv si jen přejete a stát se tak opět svobodnými. Uvedeno ZDE.
* Z čeho a jakým způsobem jsou tvořeny veškeré hmotné projevy existencí, aneb jak si stvořit překrásný svět, ve kterém je pro všechny zúčastněné radost pobývat a žít je uvedeno ZDE.
* Jak se stát VĚDOMÝM tvůrcem svého světa a jeho realit a neomezeným pánem svého osudu. Uvedeno ZDE.
* Už je na čase začít si tvořit takový svět v projevu 5.D, ve kterém chcete pobývat či žít. Uvedeno ZDE.

PS: Je to velice dobrý článek až na to, že "ďábla nestvořil Bůh, ale bytosti, které v dualitě zabředly tak hluboko, že svou sobeckostí, bezohledností a bezcitností vytvořily "peklo", což jsou nejnižší frekvence, ze kterých jsou tvořeny jednotlivé světy a jejich reality.