..".Ak ste však z Raja vyhnaní celkom, napokon pochopíte, že Raj ste vy sám."...
NAŠE VZŤAHY BEZ VZŤAHOV
Skutočnosť, že sa hlásim ku svojej slovenskosti, neznamená môj v z ť a h ale v l a s t n o s ť. Lepšie povedané; jednu z mojich vlastností.
Jednou z mojich vlastností na tomto svete je to, že som Slovák.
Rozvíjam túto vlastnosť a môžem povedať aj to, že som ju napokon absolútne prijal.
Prijal som ju rovnako, ako ostatné časti seba samého. Nepotlačil som ich, neignoroval, no ani ich neglorifikujem. Bolo by to predsa hlúpe a veľmi sebestredné, glorifikovať svoje prirodzené vlastnosti, napríklad tú, že som sa sem narodil ako Slovák, člen veľkej rodiny Slovanov.
Opakujem – nehovorím o vzťahu, ale o vlastnosti.
Vlastnosť – ako to už z koreňa slova vyplýva – je čosi nám „vlastné“. Čosi, čím v tomto svete foriem sme a ako sa prejavujeme. Je to forma nášho talentu, nášho nadania, našich prirodzených vlôh. Všetky tieto danosti /pozitívne či negatívne/ sú pre nás neopakovateľné a jedinečné. Vo svete foriem sa od ostatných foriem o d l i š u j e m e svojimi vlastnosťami. Pre normálne fungovanie tohto sveta sú potrebné miliardy odlišností.
Podstatou originálu je jeho neopakovateľnosť. Kópie nemajú cenu originálu.
Každý jedinec, každá bytosť je neopakovateľná a jedinečná.
Keď píšem o svojej slovenskosti a slovanskosti nemám na mysli kolektív.
Nemám na mysli uniformovaný dav. Mám na mysli seba.
Keď píšem o svojich špecifických vlastnostiach, ktoré som vo svete foriem zdedil po
svojich predkoch, patrí medzi ne aj čosi ťažko pomenovateľné a zachytiteľné... Čosi, čo pozorujem v prejavoch tohto národa a nielen to. Cítim a vnímam veľmi jemné o d l i š n o s t i kraja, do ktorého som sa narodil, regiónu, lokality, mesta a dokonca i ulice.
Ako veľmi dobre to cítia deti!
V čom je tá jedinečnosť?
Najmarkantnejšie je prejavená v jazyku. Jazyk, to nie sú iba slová. Jazyk je interpretačný systém, ktorým fenomény sveta nielen pomenúvame, ale ich aj nanovo vytvárame. Na Slovensku má azda každá obec iný štýl jazyka – je to zrejme spôsobené bohatou geografickou členitosťou krajiny, kde boli údolia a doliny oddelené medzi sebou takmer neprístupne. Vytváral sa tak lokálny folklór, okrem jazyka aj zvyky, kroje.../A pre mňa veľmi dôležité – typ a spôsob humoru/.
Jazyk nie je iba lingvistická záležitosť.
Jazykom utvárame a formujeme skutočnosť.
To, čomu hovoríme „objektívna realita“ je výsledkom nášho vlastného nazerania na svet. To, ako nazerali na svet naši predkovia, vytvorilo to, čomu hovoríme „naša skutočnosť“. Sme dedičmi reality, ktorú priviedli na svet naši predkovia, ktorú naši predkovia /pozitívne, či negatívne/ vytvorili. A my v tej tvorbe pokračujeme.
Línie sveta, vytváraného slovanskými jazykmi a ich popisom reality sú iné ako omnoho “strohejšie“ a „technokratickejšie“ línie sveta západného.
Slovanské jazyky sú dokonalé pri vyjadrovaní emócií, citu a vecí srdca.
Anglosaské jazyka sú dokonalé pri vyjadrovaní geometrie a matematiky sveta.
Iný svet a iné spoločnosti vytvárajú Slovania, iné ostatné etniká a národy až po ich lokálne, rodové, rodinné a napokon individuálne odlišnosti.
Ani v rámci rodiny neexistuje jediný platný konsenzus – aj v rámci rodiny sme jedineční. Tento „posvätný individualizmus“ uzatvára Veľký Kruh; v svojej najvnútornejšej oddelenosti sme zároveň najviac „abstraktní“ a spojení s Celkom.
Na najindividuálnejšej rovine, vo svojej najhlbšej hĺbke strácate akúkoľvek formu – tam ste v Jednote s Celkom, tam niet rozdielov. Cesta k tomuto „posvätnému individualizmu“ však vedie širokou autostrádou sveta a Príbehu Jeho Histórie.
Prijatím seba samého som zároveň prijal svoje špecifické vlastnosti.
Nevylúčil som ich kdesi nabok – objal som ich a prijal ako súčasť toho, kým na tomto svete som. Naučil som sa neprerábať seba na žiaden vzor – naučil som sa prosto prijať seba takého, aký som.
A dostal som sa ku spôsobu života, ktorému hovorím VZŤAHY BEZ VZŤAHOV.
Mám teraz oveľa viac vzťahov a oveľa intenzívnejších ako kedykoľvek predtým.
Čímsi sa však líšia.
Líšia sa neopakovateľnou príchuťou obojstrannej radosti a slobody.
Pokúsim sa to vysvetliť.
Vzťahy mojej minulosti sa zakladali na mojej vlastnej neúplnosti. Potreboval som vzťahy pre doplnenie medzery, ktorá vo mne vznikla kedysi v detstve, keď som po prvýkrát naplno a veľmi bolestne pocítil, že som individualita. Bolo to niekedy v čase prvej triedy základnej školy, keď som pochopil a p r e ž i l, že som oddelený od svojej rodiny, od svojich milovaných a že s nimi nie som zajedno, ako som si od narodenia myslel. V tom čase som bol ako násilne v y t r h n u t ý z Jednoty a začal som vnímať svoje hranice; hranice svojej domnelej individuality. Pre niekoho možno banálna záležitosť, pre mňa neskutočná pohroma. Až do doby neskorej dospelosti som sa s tým, že som individualita, oddelená od ostatných individualít nevedel zžiť naplno. Učím sa to vlastne doteraz. Áno – až v posledných rokoch a pri všetkých tých hektických a dramatických udalostiach, ktoré sa mi začali diať som si začal naplno uvedomovať svoju osobnosť. Aj keď som miloval bolo to tak, že som miloval druhú bytosť, seba som však akosi vynechával; stotožňoval som sa s milovanou bytosťou, nie však so sebou. Je to skutočne tak, že len veľmi nedávno som si začal naplno uvedomovať, že vo svete foriem som fatálne individuálna bytosť; tak ako všetky ostatné bytosti... Zamieňal som si Jednotu s formami a naopak... Celý život som sa tomuto prežitku bránil a tak prichádzal ku mne postupne; celý môj životný príbeh je o tomto; o postupnom uvedomovaní si svojej vlastnej jedinečnosti, prejavujúcej sa ako individualita. Pre mňa to bolo ako permanentné, chronické vyháňanie z Raja.
Ak ste však z Raja vyhnaní celkom, napokon pochopíte, že Raj ste vy sám.
Nuž ale to som trocha odbočil. Poďme k tým vzťahom.
Až z pohľadu pochopenia vlastnej odlišnosti /a jej hodnoty ako originálu/ som u v i d e l všetky svoje predchádzajúce vzťahy ako viac – menej podmienené účelovosťou.
Tou účelovosťou /podmienenosťou/ mám na mysli hoc aj únik pred samotou, či
iba doplnenie si svojej slabšej časti. Ak sa totiž nerpijímame kompletne, niektorá naša časť slabne a tá potrebuje podporu. Preto vyhľadávame vzťahy.
Môžu to byť šľachetné vzťahy, dokonca láskyplné vzťahy, vzťahy vysokého stupňa lásky – ak však nie ste kompletný, vždy tu bude „skulinka“, ktorou budete n a s á v a ť, životnú energiu druhého ako cez slamku Coca-Colu.
Možno vám dokonca ten druhý z lásky svoju energiu na cucanie poskytne – nič ale nemení na veci fakt, že nie ste kompletný.
Nuž a jedným z našich účelov na tejto planéte je stať sa kompletnými, zo seba samých sa živiacimi bytosťami, nie ostať v stave vampírskych vzťahov, nech by sa hneď aj menovali „nekonečná láska“.
Naše svetlo, naša energia musí sálať z hlbokého vnútra nás samotných – z miesta kde sme v jednote s Univerzom, s Bohom, ak To chcete takto nazvať.
Sebaprijatie so všetkým - „všudy“ spôsobuje priam zázračné z a c e l e n i e otvorov, ktorými nám doteraz unikala životná energia.
Ak prijímam naplno kto som a už so sebou nebojujem, neprerábam sa na kohosi iného, potom to, čomu hovoríme „vzťahy“ dostáva celkom iný charakter.
Tieto vzťahy si už nekladú podmienku. Nie sú „pre niečo“. Nemajú vo svojom základe žiaden účel.
Sú čírou radosťou, nezištným pomáhaním a predovšetkým – sú slobodné.
Vo svojej podstate to už nie sú vzťahy /slovo „vzťah“ evokuje ťah, priťahovanie, sťahovanie, čiže isté spôsoby pútania a závislostí/. Preto im hovorím VZŤAHY BEZ VZŤAHOV.
Bytosti, ktoré stretávam v bežnom živote, alebo hoc aj na facebooku sú potom
súčasťou mojej bytosti – vynárajú sa z Ticha a ponárajú sa do Ticha... Nesúdim prečo sa vynárajú a prečo sa ponárajú... Niekedy o nich nechyrujem celé mesiace a roky, inokedy sa vynárajú ako roj meteoritov za jesennej noci. Prijímam ich keď prichádzajú, prijímam keď odchádzajú... Nie som teda jedným z tých, ktorým keď nedáte „lajka“ /virtuálne na fb, alebo inou formou v živote/ považujú vás za mŕtveho... Netrápia ma lajky a nelajky a verte mi, že to, či sa ma čosi dotýka, či nie, pozorujem naozaj do veľkej hĺbky seba samého. Viem, že nikoho nesúdim podľa toho, či ma potvrdzuje, alebo na mňa s potvrdzovaním kašle – dvere mojej bytosti sú stále dokorán.
Apropo, facebook... Všetky tie trable i radosti, ktoré nám prináša vyplývajú z toho, že aj tu pokračujeme v podmienených vzťahoch. Podmienenosťou mám na mysli aj
vytváranie vzťažných bodov k našej vlastnej skutočnosti. To naše domnelé a iluzórne ja, ktorému zvykneme hovoriť aj „ego“ potrebuje vytvárať v jednom kuse vzťažné body ku svojmu okoliu. Tým sa akoby opiera o svoje vlastné potvrdenia. Ego nemôže žiť bez potvrdenia, preto trpí i raduje sa na fb z priateľstiev, ich prijímaní, obnovy a rušení. Zdá sa, že ego bez publika veľmi, veľmi trpí...
To isté robíme aj v bežnom živote. Potrebujeme si svoje vzťahy potvrdzovať, upevňovať... Lipneme na nich. Lipneme na nich práve preto, lebo nie sme sami v sebe a sami so sebou kompletní. Neprijali sme sa. Niečo sme vylúčili, niečo nám chýba – a na záplatu potrebujeme súhlas, alebo odmietnutie druhých.
Musíme sa naučiť dôvere v nesmiernu inteligenciu a silu Univerza, ktoré nám vždy a v pravý čas z o š l e bytosť, alebo bytosti, ktoré sú pre nás v tej chvíli naozaj dôležité – tak ako my pre ne.
Mám rád prítomnosť druhých. Mám rád publikum – prečo nie? Prečo sa netešiť z čitateľov a publika? Kurník šopa, ale prečo byť na tom závislý?
To čo robím, čo produkujem keď dajmetomu publikujem na internete, je prejavom
mojich vlastností. Prejavujem to, kým som. Nikoho neučím, nikoho nepoučujem, nikoho nevediem a nevyžadujem od nikoho, aby so mnou súhlasil, či veril mi.
Povolanie učiteľ nie je mojou vlastnosťou, skôr mám opačnú skúsenosť a učiteľom som sa vždy priečil.
Lepšie tomu, kto mi nič neuverí – podstatou všetkých týchto písačiek je, aby ste uverili sebe, nie mne. Píšem tu o tom, ako som sa učil veriť sebe ja sám a to som teda prešiel riadnymi sračkami, aby som si to uvedomil... Možno sa všetkému tomu humusu vo vlastnom živote vyhnete, keď si zoberiete odstrašujúci príklad zo mňa – to je všetko.
Učme sa preto byť kompletní aj vo svete foriem a prijať seba nie iba ako abstraktnú bytosť, ale ako celkom konkrétnu /aj keď premenlivú a iluzórnu/ formu s jej konkrétnymi a špecifickými vlastnosťami.
Podľa mojich skúseností, nemáme mať iba „vzťah“ k čomusi, nech sa ten objekt tváril hociako posvätne – máme si iba uvedomiť a prejaviť naše jedinečné vlastnosti.
Komentář přidal(a) Iva Kotásková dne 31.Leden.2013 v 12:33
Chcete-li přidat komentář, musíte být členem komunity Věk Zlatého Světla - Age of Golden Light!
Přidejte se ke komunitě Věk Zlatého Světla - Age of Golden Light.