sdílený karol hlávka....CESTA KRAJINOU PRÍTOMNOSTI ...

[Karla]

http://narubynaruby.blogspot.sk/2013/01/cesta-krainou-pritomnosti.html

CESTA KRAJINOU PRÍTOMNOSTI

Na konci ciest, rovnako ako na konci ľudského života ostávajú dve veci: túžba a strach. Aj keď sa na prvý pohľad zdá, že ide o dve protikladné veci, túžba i strach sú iba dvoma stranami tej istej mince. Tá minca sa nazýva OČAKÁVANIE. Na konci cesty, keď už všetky veci sveta pominú, túžba a strach ešte chvíľu pretrvajú. Tak to bolo aj v slávnom decembri dvetisíc dvanásť.

Takže máme to za sebou. Očakávali sme generálny pardón, no vesmírna amnestia udelená ľudstvu nebola a brány pozemskej väznice ostali zatvorené. Boli sme naozaj takí naivní, že sme si mysleli že to, čo máme urobiť sami /oslobodiť sa/ urobí ktosi za nás? Alebo sme sa nazdávali, že naše zásluhy v tejto oblasti sú konečne hodné „odmeny“ a nebešťania nečakajú už na nič inšie, iba na chvíľu, keď nás chytia pekne pod pazuchy a dvihnú ponad múry pevnosti a poletia s nami na miesta, ktoré si azda zaslúžime viac ako toto slzavé údolie?

Ľudské reakcie v súvislosti s nedávnym dátumom by sa dali zaradiť do širokej škály medzi dvoma pólmi; túžbou a strachom.

Časť ľudstva podľahlo strachu a panike v ich extrémnych a niekedy humorných prejavoch. Rovnako extrémne a i smiešne prejavy vychádzali z túžby odpútať sa, odísť, transformovať, zmeniť dimenziu a vzniesť sa na nebesia...

Túžba a strach a medzi nimi tisíce nuansí – všetko na širokom plátne Očakávania.

Zatiaľ čo nás túžba ťahá a magneticky priťahuje, strach nás tlačí a odpudzuje.

Oboje sú však iba pólmi toho, čomu tu hovorím Očakávanie.

Očakávanie nie je iba prejavom mentálneho, alebo emocionálneho rozpoloženia. Toto Očakávanie je stavom bytia.

Ak sme v stave Očakávania, nie sme Tu a Teraz. Ak sme v stave Očakávania, svojim spôsobom vždy kalkulujeme. Kalkulujeme s možným vývojom „scenára“ a očakávame že sa vyplní buď v náš prospech /túžba/, alebo neprospech/strach/.

Ak raz túžba a strach dosiahnú svoju kritickú hodnotu, rozptýlia sa ako dym. Zodvihne sa opona našej mysle a odhalí číru Prítomnosť. Na konci sveta, či na konci individuálneho pozemského času každej bytosti v tom či onom vtelení, napokon dôjde k smrti túžby i ku smrti strachu. Ostane číra Prítomnosť – náš skutočne poctivý ľudský stav bytia.

Stavy, v ktorých takým či onakým spôsobom kalkulujeme s budúcnosťou sú pod vplyvom našej mysle-ega-ja. Bolo to naše individuálne i kolektívne ľudské ego-ja, ktoré o č a k á v a l o, že oným slávnym dátumom sa čosi „udeje“ a „zmení“ zásahom zvonka /z neba či z pekla/.

Naše ego-ja sa pokúsilo ešte raz udržať pri živote – buď prostredníctvom svojho strachu, alebo túžby. To naše ego sa bálo skazy a na druhej strane túžilo po nanebevzatí...

Akoby sme dávno predtým nepočuli, že skôr prejde ťava uchom ihly ako boháč /ego-ja/ vojde do Kráľovstva!

Nie, priatelia... Takto by bol svet i naša cesta veľmi jednoduchá. Čakať na amnestiu Všemohúceho sa nevypláca. Všemohúci totiž n e d o v o l í, aby naše ego-ja, v podobe akýchkoľvek očakávaní prekročilo múry sveta, ktorý mu je jediným domovom; sveta, ktorý by sme síce na jednej strane radi nejako zmenili, alebo z neho odišli nadobro, na druhej strane však nie sme ochotní vzdať sa našich starých zvyklostí - hoc aj očakávania.

Ak očakávame, sme v stave ego-ja, v stave Očakávania a prejsť nemáme šancu.

Prešlo by totiž to, čo prejsť nemá; naše ego-ja.

Ak nás mal december dvetisíc dvanásť čosi naučiť, tak celkom iste Neočakávaniu, ako stavu bytia v Prítomnosti.

Procesy, ktoré tento dátum symbolizoval prebiehajú, dejú sa už veľmi, veľmi dávno. Procesy vzostupu ľudského vedomia tu boli, sú a pokračujú čoraz intenzívnejšie ďalej. Nie sú to však procesy vzostupu nášho ega-ja. Naše ego-ja patrí tomuto svetu, tomu, z ktorého by sme tak radi unikli! Je absurdné nazdávať sa, že ho nejakým spôsobom prepašujeme do Večnosti! NEMOŽNÉ!

Dokedy v nás ostane čo i len štipka očakávaní smerom do budúcnosti, míňame Prítomnosť. A Prítomnosť je ten Raj, ktorý tak veľmi hľadáme. Nová Zem je stavom Kolektívnej Prítomnosti ľudstva. To je ona „geniálna spoločnosť“! Je to svet, ktorý tu je, iba ho míňame, lebo „očakávame“... Život a žitie v Prítomnosti je prejavom onej „transformácie“ na ktorú sa tak čakalo. To, o čo ide pri „konci sveta“ individuálneho, či kolektívne-spoločenského je zastavenie túžob a strachov, teda dvoch protipólov mince Očakávania a návrat do strateného raja Prítomnosti.

Ak sa raz vyštveráme na vrchol svojich príbehov, uvidíme, celú cestu pod nami.

Staneme sa Priestorom, ktorý pozoruje vrch, nás na vrchole i celú našu cestu – budeme odpútaní a slobodní. Na konci našich príbehov, našich drám i našich komédií je Ticho. Je to Ticho čírej Prítomnosti. Je to Ticho Novej Zeme, cieľa nášho putovania.

Nie je to tak, že sa máme presunúť na novú planétu – čo sa týka najbližších rokov, bola by to pre vesmír tragédia; presunuli by sme doň iba našu vlastnú nezrelosť, naše lipnutie na starých zvykov kalkulovať, ovplyvňovať, riadiť z pozície svojich očakávaní. My tu máme ostať a „očistiť“ Zem. Potom to bude Nová Zem.

Ruku na srdce, priatelia: – ak sme očakávali, že tento dátum čosi vyrieši, k a l k u l o v a l i sme. Musíme ísť naozaj hlboko, veľmi hlboko do seba samých, tam kde nepustíme okrem nás nikoho, aby sme naše kalkulácie u v i d e l i. Musíme sa ponoriť veľmi, veľmi hlboko do tajných zákutí našich myslí, aby sme v sebe o b j a v i l i žriedlo a zdroj našich očakávaní.

Aj keď totiž očakávame takmer neprestajne, nedokážeme sa na to pozrieť s otvorenými očami. Ide o detaily, aj tie najjemnejšie záchvevy našich očakávaní v každodennom živote. Prečo ideme v tejto chvíli práve za tým človekom? Vedie nás k nemu nejaký úžitok, zisk, nejaká výhoda? S akým najhlbším zámerom vedieme svoje každodenné konverzácie? Čo je za mimi? Sú priame, alebo mierne oddelené od toho, čo je našim skutočným vnútorným zámerom? Jednoducho povedané – myslíme a konáme z pozície Neočakávania, alebo naopak Očakávania? Je naša reč, naše činy v dokonalom s ú l a d e s našim najvnútornejším zámerom?

Celá táto civilizácia je postavená na základnej premise zisku. Nech by to bol zisk z čohokoľvek, môže to byť aj energetický zisk, nie hneď prvoplánovo „hmotný“, či majetnícky. Môže to byť hoc aj obyčajná konverzácia na sociálnych sieťach.

Zvlášť v súvislosti s fb sa rozmáha nový druh spoločenského lovu na priateľov.

Stačí pár dní neodpovedať, alebo nedať „lajk“ a máte po priateľstve. Takto sa rozchádzajú kedysi „dobrí“ priatelia: „nedal si mi lajka na môj status“... Ufff....

Očakávame, že naši priatelia s nami majú súhlasiť, lajkovať, potvrdzovať nás.

Nezdá sa vám to čudné?

Hovorím tomu priateľstvo s podmienkami. Láska s podmienkami. Priateľstvo a láska s očakávaním. Nuž, milí moji, takto sa za čiaru nedostaneme.

Za tú veľkú čiaru sa totiž dostaneme vtedy, keď svoj bytostný stav Očakávania premeníme na bytostný stav Neočakávania.

Veci sa začnú diať v Neočakávaní, pretože všetku svoju pozornosť vtedy sústredíme nie na deje v budúcnosti a prichádzajúce „zvonka“, ale iba na Tu a Teraz.

Bránou toho, čo nazývame Raj, bránou ku Slobode je Prítomnosť. Nie je to žiadne miesto na Zemi, ani vo Vesmíre. A nie je to ani žiaden dátum v lineárnom čase.

Všetko, čo od Nebies dostávame predsa máme neustále a v každej „nanosekunde“ - stačí, ak už nebudeme očakávať. Sme obklopení nekonečným oceánom príležitosti!

Kozmické pohyby v centre ktorých sa nachádzame /už radu liet a ešte ďalšiu máme pred sebou/ sú unikátnou príležitosťou! Sú šancou, a výzvou, sú našim „uľahčením cesty“, sú šancou pre milióny! Nič však od tohto procesu neočakávajme! Neočakávajme nič od našich blížnych, od starostu mesta, ani od predsedu vlády!

Neočakávajme nič od kňazov a guruov.

Očakávaním len vybočujeme z cesty.

Očakávaním zvyšujeme utrpenie seba i celého sveta.

Nuž a tí, čo sa rozhodli očakávať iné dátumy, očakávať budú tak isto ako doteraz.

Hovorím preto za seba: s novým rokom 2013 si prajem pre seba nikdy nekončiaci stav Neočakávania.

Sľubujem samému sebe pozorovať aj tie najrafinovanejšie hry vlastnej mysle, ktoré by ma nahovárali čokoľvek očakávať – či už od Vesmíru, Boha, Osudu, Prírody, alebo hoc aj ľudských bytostí.

Nič neočakávať, tvoriť pre tvorbu samu. V mojom prípade písať pre radosť z písania. Milovať pre samo milovanie. Dýchať vzduch, jesť potravu, pracovať – pre všetky tieto činnosti samé o sebe, očistené od túžby, strachu a akéhokoľvek očakávania a kalkulácie.

Prajem to všetkým, ktorí cítite podobne. Nedá sa to nalinkovať, predpísať ako životný štýl... Nemusí to byť veľmi exotická cesta; v každom prípade je to však /aj keď tak zvonka azda nevyzerá/ neopísateľne silná, čistá a nádherná Prítomnosť, stratené Kráľovstvo, do ktorého sa navraciame ako do svojho Domova.

V decembri roku 2012 teda zomrel falošný KRÁĽ OČAKÁVANIA – NECH V NOVOM  CYKLE A NOVOM ROKU ŽIJE KRÁĽ PRÍTOMNOSTI !

[Karla]

jj, to je ona relativní absence boha.. a to,na co jsem nechtěla přistoupit minaříkovi.. ted vím, že jsem se bránila proto, že už tehdy jsem uvnitř věděla, že má pravdu.. ..momentálně jsem na cestě tohle přijmout.. krůček po krůčku..

[Karla]

[Renata Lyra]

Úžasné....já jsem se "zbavila" očekávání 22.12. hihi zaplaťpánbůh za ty dary....a to tím, že jsem 21.12. prošla velkým zklamáním...víte jakým, že? :-))) .....teď se tomu směji...AŤ ŽIJE PŘÍTOMNOST ♥♥♥

[Karla]

možná je více pojmů pod jedním názvem - ego jako moje ztotožnování se s něčím o čem si myslím, že jsem já, nebo ego jako sebeuvědomění - vědomé já.. to může právě konat nekonáním či bezvazebností jen oním sebe-uvědoměním.. těžko se to popisuje, vlastně i cítit je to tam dáli v hloubi, kdesi, lehce..

[Karla]

včera mne napadlo, že s egem v jeho patřičném projevu je to takto.. je to vlastně totéž co píšeš ty i tara..:

..i když vnímám jako individualita, má individuálnost mne neovlivňuje v  mých rozhodnutích...         

  cítím, že jsem na cestě k tomuto stavu, nejsem ještě na své úrovni hmotného vnímání jím, ale cítím k němu směřovat.. jde to dost ztuha, pro mne je řešení, že si vnímání rozparceluji na co nejmenší zachytitelné přítomné okamžiky, ty potom do vazebnosti tak nepustí.. navíc cítím, že mým účelem tady v tomto těle je právě procházet touto cestou za co nejvyššího možného uvědomění si jí..