nemám co dodat...:-)
http://narubynaruby.blogspot.sk/2012/10/vlastny-podpis-na-nebi.html
Svet ideí je na konci z dychom. Nie je tu nič, čo by sme mali kohosi učiť, nie je tu nič, čo by definovalo novú univerzálnu pravdu, nové je azda iba to, že túto „definíciu“ musí rozpoznať každý v sebe sám... Paradoxne rozpoznanie, že každý z nás je sám sebe guruom i vodcom je samo o sebe onou „novou univerzálnou pravdou“. Ešte však máme v sebe zotrvačnosť vyhľadávať ochranné krídla vodcovských osobností – ešte stále máme strach pustiť sa našou vlastnou cestou...
Chcem teraz trochu rozptýliť tie obavy a váhanie – potrebujem k tomu chvíľu vašej trpezlivosti pri čítaní týchto riadkov. Napriek tomu, že sme vo svojej podstate nekonečným oceánom vedomia, existuje tu čosi ako individualita „ja“, ktorá je našim vlastným bytím, ktorá reprezentuje náš životný pocit, náš prežitok tohto sveta. Toto „nešťastné“ ja je akýmsi azimutom, priesečníkom času a priestoru, ktorý vyjadruje našu neopakovateľnú jedinečnosť – nie je to ani zďaleka onen „šíry oceán vedomia“ - je to najmenší možný bod, najmenšia časť, najmenšia kvapka tohto oceánu a má svoje konkrétne ohraničenie. Použil som slovo „nešťastné“ ja a to z celkom konkrétnych dôvodov – nič azda nebolo v posledných rokoch a desaťročiach takzvaného „vzostupu ľudstva“ napádané, nič nebolo tak ostrakizované duchovnými vodcami všetkého druhu ako ono malé „ja“ - náš vlastný a nezameniteľný uzlíček pamäti na seba samého.
A tak ak sa dnes spýtate hociktorého „hĺadača duchovna“ kým vlastne je, odpovie vám, že je čírym vedomím... Že všetko ostatné je len ilúzia a mája, nič viac. Nuž súhlasím – ale načo nás potom ono Vedomie šuplo sem na planétu Zem v konkrétnom čase, v konkrétnej podobe, s konkrétnym formami, s určitou farbou pokožky, s určitými a neopakovateľnými otlačkami prstov, s výnimočnou a originálnou očnou dúhovkou a nezameniteľným DNA? Kvôli čomu tu tá mája je?
Ak sa pýtam kohosi, kto je, kým je – nemyslím tým len neuchopiteľný oceán – ale mierim práve na túto originalitu každej z miliárd bytostí. Máme špecifické danosti, špecifický talent, vlohy, zručnosti... Ako v tej slávnej Werichovej piesni „ten delá to a ten zas tohle...“ Nie, neide mi teraz o naše zadefinovanie – mám na mysli absolútne nezameniteľný spôsob, akým tento svet vnímame, ako ho reflektujeme a ako sa v ňom prejavujeme.
Je totiž rozdiel medzi tým, ako sa nás usiluje zadefinovať spoločnosť v ktorej žijeme, ako sa nás usiluje „zatriediť“ a „zaradiť“ do svojich vlastných priečinkov – a medzi tým, čo vyjadruje našu vlastnú, vrodenú jedinečnosť; neopakovateľné naše vlastnosti a naše vlohy pre „čosi“. Ako sa to tak javí, každý z nás je súčasťou nepredstaviteľne veľkej mozaiky stvorenia – a každý tento jednotlivý čriepok má svoju vlastnú farbu,
žiarenie i tvar. Dalo by sa povedať „chaos“ - a predsa, z dostatočného nadhľadu, z dostatočného odstupu, všetky tieto kúsočky tvoria dohromady nádhernú, dych vyrážajúcu Mandalu Skutočnosti – náš ľudský a človečenský svet. Je tu harmónia v chaose, poriadok v živelnosti; to, že to na prvý pohľad nevidíme je spôsobené našim nedostatočným odstupom. Ale nie o tom som dnes chcel hovoriť...
Dnes som sa rozhodol robiť advokáta tomuto nášmu nešťastnému „ja“ - bez ktorého by sme si našu vlastnú individualitu vôbec neboli schopní uvedomovať. Uvedomujeme si svoju odlišnosť od ostatných a to už od najútlejšieho detstva.
Máme v sebe akési „čidlo“, ktoré nás neustále núti vnímať svet z pozície tejto našej výlučnosti z celku. Problém nastáva vtedy, ak túto našu „výlučnosť“ začneme považovať za čosi viac, ako je napríklad „výlučnosť“ našich súkmeňovcov.
Táto naša výlučnosť totiž nie je ničím viac, alebo menej – je iba tým, čím je; výlučnosťou. Tvorí naše špecifické poslanie tu v tomto zrodení, v konkrétnom bode časopriestoru. A vytvára základné podmienky pre naše opravdové živobytie /nie to, ktoré prevádzame z iných dôvodov, hoc aj dôvodov prežitia/. Naše opravdové živobytie vyjadruje to, čím v skutočnosti sme – ak mám byť dôsledný, tak opravdové živobytie predstavuje vyjadrenie oceánu vedomia; je jeho súčasťou a prejavom a to v čo najkonkrétnejšej forme, teda v nás.
Jedným z najtragickejších omylov ľudstva dneška je istý druh znásilnenia našej práce, nášho prejavenia. Naša práca, naše celoživotné dielo /nech je jeho formou čokoľvek, nech je jeho prejavom rodina, deti, práca okolo domu, či remeslo, či vedecká práca, umenie, skrátka všetka tá pestrosť ľudských činností/ je v zajatí systému, ktorý vyžaduje sám pre seba isté činnosti, isté „profesie“ - a tým, že sa šíri na celú Planétu, uberá slobodný priestor pre prejav nášho opravdového živobytia a teda nášho vlastného uskutočnenia ako jedinečných a neopakovateľných bytostí.
Naše „NIE“ tomuto spôsobu ovládnutej práce a znásilnenej činnosti môže v rámci tohto systému znamenať ak nie revolúciu, tak potom naše vyhladovanie a exkomunikáciu. A možno obe dohromady...
Preto je dnes také ťažké „byť sebou samým“ - a to nielen vo chvíľach uvoľnenia, či meditácie, alebo kdesi na dovolenke – ale počas dvadsať štyri hodín nášho dňa.
Áno – sme čírym vedomím; ale náš život tu na Zemi prebieha v nevedomí a minimálne v čiastočnom zatmení tohto vedomia; veď inak by sme v i d e l i našu skutočnú pozíciu, to na čo máme a na čo nemáme, čo si domýšľame, predstavujeme a čo naopak je našou skutočnou realitou. Naozaj v i d i e ť, alebo p r e b u d i ť sa neznamená, že na nebesiach zaznejú fanfáry na vašu počesť a privítanie medzi nesmrteľnými... Naozaj sa prebudiť znamená u v i d i e ť túto svoju pozíciu. A to nemusí byť veru príjemný pohĺad. Ak ste zatiaľ neoslobodili svoju činnosť, svoju prácu – ak ste nezosúladili vašu každodennú činnosť s vašim skutočným poslaním /opravdovým živobytím/ - potom môžete vidieť na sebe to, čo ste dovtedy videli iba u bytostí, ktoré ste veľmi radi súdili... Potlačili ste pohľad na seba samého a videli ste svoj tieň v druhých /strach, zbabelosť, nerozhodnosť, nedôslednosť, polovičatosť, výhovorky, ospravedlnenia za vlastnú prostitúciu a tak ďalej a tak ďalej/... Teraz však vidíte ten tieň v sebe. Vidíte svoju „realitu“ - a ako som povedal, nemusí to byť veľmi príjemný pohľad. Zo svojej skúsenosti viem, že ľudská bytosť skôr privíta smrť v ilúzii o sebe samej, ako stratu tejto ilúzie.. Môže to byť celkom vražedný pohľad, priatelia, ale neidem vás strašiť...
Prebudenie samo o sebe nie je „úžasné“ - skôr naopak... Je to pohľad na odkrytú realitu; nuž asi aj preto radšej tvrdíme o sebe, že sme čírym oceánom vedomia a odpovediam na náš individuálny prejav tu na Zemi sa vyhýbame...
Ľudia si radi dávajú krásne a zaujímavé mená – kľúč k Tajomstvu však tkvie práve v našom pôvodnom mene; v mene, ktoré nosíme od narodenia. Nemám nič proti pseudonymom, alebo aj „vnútorným menám“ /prísť na svoje vnútorné meno však nie je taká ľahká a jednoduchá vec, ako sa na prvý pohľad zdá a vôbec to už nie je detská hračka/ - ak sa však chceme zaoberať nájdením toho, kým naozaj sme vážne, mali by sme si uvedomiť, že mená, do ktorých sme sa „narodili“, ale aj ktoré nám dali po narodení sú istým druhom „kľúča“ k tomu, kým sme.
Naše rodové mená sú koncentrovaným príbehom toho ktorého rodu – a sú preto špecifické. Ak veríme, že náhoda neexistuje – potom sú aj naše krstné mená vyjadrením našej špecifickosti a nášho jedinečného prejavu na planéte Zem a v Univerze. Naša príslušnosť k rodu, národu etniku a tak ďalej, ako naša príslušnosť k človečenstvu zrodenému tu na Zemi a v Slnečnej sústave – to všetko je súčasť širších a širších Príbehov Univerza, ktoré do seba zapadajú jeden do druhého systémom ruských matriošiek, teda menší uložený vo väčšom v zmysle jeho rozsahu.
Náš osobný azimut – naše „meno“ predstavuje koncentrovaný príbeh na všetkých úrovniach až po tú „oceánsku“ zároveň. Z pochopenia nášho „azimutu“, našej konkrétnej „polohy“ môžeme pochopiť naše miesto v Mozaike a nielen to – môžeme rozvíjať naše skutočné vlohy a naše skutočné živobytie. Môžeme sa stať tými, kými sme a to nielen na úrovni našej psyché, či nášho ducha – ale ako kompletné bytosti, stojace nohami pevne na zemi – ako sa hovorí – s hlavou v oblakoch...
Súčasný prevládajúci systém „paradigma“ sveta funguje práve na princípoch nerešpektu k špeciálnemu „azimutu“ jednotlivca, kolektívu, celých regiónov, krajiny, kontinentov a tak ďalej... Je to systém „odtrhnutý od reality“ - je to systém mysle odtrhnutej od skutočnosti – a to, čo má nasledovať je n á v r a t o m ku skutočnosti, inými slovami p r e b u d e n í m. Prebudenie – osvietenie nie je ničím iným iba NÁVRATOM DO SKUTOČNOSTI. Zatiaľ sme žili vo sne – snívali sme sen, ktorý bol čoraz vzdialenejší od Skutočnosti. Teraz sa máme z neho prebudiť.
A zdá sa, že ono budenie má prebiehať za dunenia kanonády a bômb, zavíjania tornád, pri burácaní vĺn tsunami a s otrasmi zeme pod nohami – ako sa to v súčasnosti deje. Áno – to je realita, to je prebudenie; uvedomenie si toho v akom to svete vlastne žijeme a aký svet to svojou neznalosťou podporujeme. Zakaždým ak si o sebe myslíme, že sme kýmsi alebo čímsi iní ako v skutočnosti sme – nechtiac a nevedome podporujeme nočnú moru tejto Planéty.
Ako som napísal na začiatku, niet zjednocujúcej idey, pod ktorej klenbu by sme sa zišli k vzájomnému uctievaniu. Namiesto ideí /záležitosť mysle/ - prichádza v y t r i e z v e n i e z nášho celosvetového delíria. Toto vytriezvenie je zároveň novou nádejou. Toto vytriezvenie však nemôže prísť nariadením zvonka, ba ani zmenou celej ústavy. Toto vytriezvenie a zároveň pochopenie situácie musí prebehnúť v každom z nás a to individuálne a veľmi hlboko. Iba tak je možná zmena. Musí vyvstať z nás – len my sami, každý jeden na svojom mieste má p o c h o p i ť, že okrem toho, že je súčasťou nesmierneho oceánu vedomia je zároveň jeho najmenšou deliteľnou kvapôčokou. Preto „najmenšou deliteľnou“, lebo príbeh každého z nás je „nedeliteľný“ - nič k nemu nemožno pridávať, nič z neho uberať. Je taký aký je – pochopenie a prijatie tohto nášho malého príbehu, tohoto nášho „ja“ je už samo o sebe jeho transformáciou – teda zmenou modusu spánku do stavu bdenia.
V základe premeny sveta teda stojí naše individuálne p r i j a t i e toho, kým naozaj sme a nielen v pojmoch „duchovna“, či akejkoľvek filozofie – ale naše prijatie našej skutočnej situácie.
Nemáme teda lietať do nebies – ale z nebies zletieť sem, do pozície v ktorej práve sme. V tejto chvíli. Teraz a Tu.
Toto Teraz a Tu obsahuje v sebe okrem priestoru v ktorom sa práve nachádzame, okrem miestnosti v ktorej teraz ste, okrem prírody tam vonku v tejto konkrétnej chvíli aj nesmierne ďalekosiahly „pás“ alebo „stopu“ našich príbehov. Nie sú to príbehy v mysli, nie je to príbeh uložený v našej pamäti – mám na mysli nesmierne v r s t v y
plynúceho Toku, ktorý pohybuje konárom stromu za oknom, ktorý premieňa atómy vzduchu i vo vašom tele tak, že ani jednu milisekundu nie je nič rovnaké – a čo rovnako pohybuje Slnkom a Zemou, Slnečnou sústavou i Galaxiami... Nazývam ten Tok Silou Ticha, Silou, ktorá vychádza spoza všetkého, čo prejavené jesto...
Ako ľudské bytosti sa podobáme kométe, ktorá za svojim jadrom „ťahá“ milióny kilometrov dlhý pás jej vlastnej histórie. Ako ľudské bytosti „ťaháme“ za sebou nesmierne, nepredstaviteľne dlhý „pás“ - brázdu našich činov počas všetkých našich zrodení od počiatku sveta. Táto b r á z d a sa nesie Stvorením ako otlačok našich činov, našich myšlienok i emócií – je to naša „struna“ /string/, naše vlastné prepojenie s nami samotnými i z celým Univerzom. Táto struna je nesmierne jedinečná a neopakovateľná tak, ako sú jedinečné a neopakovateľné všetky ostatné struny v celom nesmiernom Stvorení. Nie sme častice – sme skôr vlny, nesmierne kontinuum, svetelná stopa v oceáne vedomia. Táto „stopa“ nie je rozptýlená – má svoje konkrétne obrysy, svoju formu, svoj „graf“ - je to „graf nášho špecifického príbehu“.
To, kým sme dnes je „hlavou kométy“ - každým okamžikom, otvoreným pre naše rozhodnutia vytvárame novú stopu – letíme ďalej...
Vieme, ako táto naša stopa v nekonečnom oceáne vyzerá?
Čo o nej vieme?
Napriek tomu, že o nej nič nevieme, že ju dokonca ignorujeme, že sme jej vyhlásili takzvaný „duchovný boj“ - táto stopa tu je. Viem to ja a viete to aj vy. Nie sme duchovia – sme konkrétne bytosti. Milujme preto túto našu „konkrétnosť“, nezatracujme ju, neusilujme sa ju ignorovať... Je to totiž jediná vec, ktorá je naša...
Predstavuje spôsob, ako sa práve nami Univerzum prejavuje.
Nezamieňajme si ju s egoistickým prístupom ku skutočnosti – ten práve vyplýva z našej neznalosti o tom, kým na tejto Zemi sme.
Akákoľvek naša sebapredstava – kladná, či záporná je len tým, čím je – sebapredstavou, teda klamom a ilúziou. A všetky systémy, ktoré našu sebapredstavu udržujú sú vo svojej podstate ovládacie. Ak vás držím v predstave, že ste skvelí a prebudení, skryte vás chcem ovládať rovnako ako keď vás držím v predstave, že ste nehodní a prebudenie vám nepatrí...
Nekonečný oceán vedomia sa prejavuje nespočetným množstvom možností – jednou z nich ste vy, jednou z nich som ja. A tieto „možnosti“ si začínajú uvedomovať samé seba... To je to, čo sa dnes vo svete deje. Z tých všemožných pádov a katastrof osobných i spoločenských napokon vyjde naše rozpoznanie vlastného azimutu – kto sme, kde sme a s kým sme; a zároveň rozpoznanie našej špecifickej úlohy tu na Zemi, nášho opravdového živobytia, ktoré bude základom celkom nových, nevídaných spoločenských, ale ak chcete aj výrobných a obchodných vzťahov.
Len spoločnosť, ktorá zaručí jedinečný prejav každej bytosti prežije. Prežije len OSLOBODENÁ PRÁCA – vyjadrenie toho, kým naozaj sme.
Vymyslené už bolo všetko – ak idete za poznaním, je to ako keď sa cestovateľ vyberá do neprebádaných končín – napokon tam vždy kohosi nájde, alebo tam už ktosi bol pred ním... Ani Kolumbus nebol prvý Európan v Amerike... Všetko tu už bolo – jediné, čo tu ešte nikdy nebolo ste VY! O vás ide. O váš špecifický pohľad na svet – všetko tu už bolo, ale ešte nikto nikdy to nevidel, necítil a nevnímal tak ako VY!
Jediné, čím je svet „nový“ - ste VY!
Nechcite o to prísť, nechcite byť kýmsi iným, nechcite mať iný príbeh ako máte, nechcite sa ukrývať pod cudzie príbehy! Cudzí pohľad tu už bol!
STE TO VY, O KOHO IDE!
A okrem vás už nikto taký ako ste vy nebude. TO JE VAŠA CENA – CENA ORIGINÁLU.
BOH AKCEPTUJE IBA NÁŠ VLASTNÝ PODPIS NA NEBI, PRIATELIA...
Komentář přidal(a) grétka dne 9.Říjen.2012 v 14:58
Komentář přidal(a) Semangat dne 9.Říjen.2012 v 16:30
Komentář přidal(a) Karla dne 9.Říjen.2012 v 22:13
Komentář přidal(a) Ladislav dne 10.Říjen.2012 v 9:54
Chcete-li přidat komentář, musíte být členem komunity Věk Zlatého Světla - Age of Golden Light!
Přidejte se ke komunitě Věk Zlatého Světla - Age of Golden Light.