..pojem "láska"

[Karla]

..v posledních pár komentech je zminován tlak, či potřeba dávat lásku, ano či ne.. vlastně se možná vůbec nescházíme v obsazích tohoto pojmu pro každého z nás.. myslím, že kolik nás, tolik pocitů o co vlastně jde.. i když v prvopodstatě je to To jediné, nám, jako individuálně nastaveným přijímačům, přichází různý obraz..tedy s dovolením, do čeho jsem se včera začetla převzatého, právě na tohle téma, opět s dovolením vypůjčuji si..:

http://narubynaruby.blogspot.sk/2012/06/robert-medved-na-vrchole-st...

ROBERT, MEDVEĎ NA VRCHOLE STOJACI...

Tento rok sa vrece pretrhlo s BEZPODMIENEČNOU LÁSKOU – a to nielen u nás na Slovensku, či v Čechách, ale všade tam, kde som počas posledného roku bol, vrátane veľkej krajiny za Oceánom.

A je to len pár dní, kedy sa mi dostalo do rúk pár textov od Roberta Stojaceho Medveďa z kmeňa Čerokí, ktorý k nám nedávno zavítal. Je v nich aj tento text, citujem:

 

Byť láskou – je výzva nerobiť nič. Nefungovalo to v 60 -tych rokoch, v 70-tych, v 80-tych…a nefunguje to ani dnes. Nikdy tu nebol zámer, aby to fungovalo.

A ešte: Indiáni poznajú sedem základných cností, ale láska medzi nimi nie je, potom poznajú ešte aj 13 cností, ale medzi nimi tiež nie je láska. Až keď človek pochopí naplno všetky tieto cnosti, môže začať chápať, čo je to láska. http://www.2012rok.sk/wp/mystika/8380-hovorit-si-som-laska-je-pasca...

Pri všetkej tej záplave BEZPODMIENEČNEJ LÁSKY nemohlo byť pre mňa väčšieho osvieženia ako táto správa čerokézskeho medicinmana!

Uvedomujem si totiž, ako ľahko používame slová, ktorým vôbec nerozumieme – a ako málo rozumieme samým sebe, keď sa tak ľahkovážne pasujeme za nositeľov tohto „nadpozemského typu“ lásky. Zvyknem ju písať s veľkým začiatočným písmenom „L“. A hneď na začiatku poviem, že prívlastok „bezpodmienečná“ používam len ako z núdze cnosť – neexistuje totiž nič ako „bezpodnienečná láska“ ako opozitum voči „podmienečnej láske“. Je len Láska.

Ak je tu niečo, čo obsahuje v sebe podmienky smerom k tomu, koho milujeme a ak sú aj tieto podmienky hociako nepatrné, takmer minimálne a ťažko rozpoznateľné, nie je to Láska. Je to cesta k láske, stupeň Lásky, ale nie je to Láska. Je to pripodobnenina Lásky, ale nie je to Láska. Láska vylučuje podmienky. A naopak.

Skutočná je len Láska – ostatné je predstava lásky, ilúzia v jej najrôznejších podobách. Tam kde je Láska je aj Skutočnosť. A naopak.

Takéto tvrdé a nekompromisné to je.

A súhlasím s Robertom Stojacim Medveďom, že toto poznanie je tým posledným. Predchádza mu niekedy veľmi, veľmi dlhá cesta. Cesta presahujúca prítomnosť, cesta odvíjajúca sa z bodu Teraz a Tu do minulosti, do hlbokej histórie nielen ľudskej civilizácie, ale do hlbokej minulosti i budúcnosti Univerza.

Urazili sme dlhú, predlhú cestu – cestu poznávania Lásky. Cestu poznávania toho, kým naozaj sme.

Ak však prehlásime „SOM LÁSKA“, preberáme zároveň p l n ú z o d p o v e d n o s ť za celú túto cestu a nielen to – preberáme zodpovednosť za seba.

Vynára sa mi príklad, ktorý mám vo svojej mysli hádam od študentských čias, keď som raz pri štúdiu antickej filozofie pochopil, aký priepastný, či nebotyčný je rozdiel, ak vetu VIEM, ŽE NIČ NEVIEM prehlási Sokrates a aký je rozdiel ak tú istú vetu prehlási nepripravený žiačik pred tabuľou alebo veselá pani upratovačka na chodbe.

Za prehlásením velikána je jeho celoživotné poznanie, štúdium, odriekanie, muky poznávania i celej životnej cesty, teda – akcia.

Ba čo viac – za tým prehlásením je celá dlhá história ľudského poznávania a vedomostí, transformovaných v bytosti človeka poznania.

Rovnako je to aj s prehlásením SOM LÁSKA.

A rovnako je to aj s prejavovaním takzvanej „bezpodmienečnej lásky“.

Museli sme uraziť dlhú, predlhú cestu aby sme sa doslova a do písmena d o p r a c o v a l i k tomuto druhu vedomia. Je to VEDOMIE LÁSKY, ako najelementárnejšej substancie Univerza a aj nás samotných. Toto uvedomenie si Lásky je azda naším najsilnejším životným zážitkom. K niekomu prichádza skôr, k inému neskôr. Z hľadiska Večnosti v tom nie je rozdielu. Môže to prichádzať ako záblesk – častokrát však ešte ustúpi, jeho vibrácie ustanú a my znova prechádzame do modu „iluzia“.

Chce to ďalšiu a ďalšiu našu prácu a aktivitu, aby sme v tomto „mode“ ostali natrvalo – inými slovami, aby sme  p r e š l i, transformovali sa.

Tento stav je ZÁSLUHOU. A mnohí boli povolaní, ale len nemnohí vyvolení.

Tak tvrdá a nekompromisná je to cesta. Toltéci nazývajú jednu svoju metódu BEZCHYBNOSŤOU.

Je to naša schopnosť bezchybne reagovať na všetky podnety skutočnosti.

Je to naša schopnosť v každom okamihu rozpoznať, čo je iluzórne a čo skutočné.

A aj naša schopnosť povedať NIE, tomu čo skutočné nie je, ak by nás to malo stáť aj stratu všetkého a každého, ktorého sme doteraz milovali.

Musíme byť schopní Mečom našej Lásky o d s e k n ú ť všetko mámivé, no neskutočné.

APAGE SATANAS, povedal vraj Ježiš, kdesi na púšťi. Povedal tak NIE ILÚZII.

Nech by tou ilúziou mala byť hoc aj vláda nad celým svetom – svetom Ilúzie. Nech by to mali byť najkrajšie ženy, či muži sveta... Nech by to malo byť to najlákavejšie, po čom sme kedy túžili! Naša bezchybnosť musí byť mocnejšia ako strach o vlastné prežitie.

Len vtedy sa začíname dotýkať oblastí, ktoré nazývame nepresne „bezpodmenečnou láskou“, pre mňa je azda priliehavejší názov „autentickou láskou“, alebo Láskou s veľkým el.

Len ak prijmeme a objímeme celú svoju osobnú históriu, históriu našich príbuzných, našich rodín a rodov, našich národov, etník a rás... Len ak prijmeme a objímeme celú históriu ľudstva a dejiny Univerza s bojom protikladov... Len ak prijmeme samých seba, kompletných, takých akí sme a bez podmienok – len vtedy sa dotkneme Lásky v nás. A začneme chápať, kto sme. Kým sme. Lebo my Láskou naozaj sme.

My tou Láskou naozaj sme, ale skutočné u v e d o m e n i e si tohto prostého faktu vyžaduje našu nesmiernu a neutíchajúcu aktivitu na ceste vylaďovania protikladov, na harmonizovaní našej mužskej a ženskej časti, na premene boja v milostný tanec a kozmický orgazmus.

Rúcanie ilúzií sveta, ktoré je základným pohybom súčasnosti /takzvaná kríza je len vonkajším prejavom tohto pohybu/ odhaľuje Skutočnosť.

A iba Láska je skutočná.

Za pádom súčasných systémov svetovej ilúzie sa odhaľuje NAHÁ SKUTOČNOSŤ.

Nahý Boh, nahá Bohyňa.

Nahá Láska.

Skutočná Láska.

Láska, ktorou sme a vždy sme ňou boli, iba sme o tom nevedeli.

Cesta k výroku SOM LÁSKA vedie nesmierne dlhou historickou cestou postupného pádu sebapredstáv, takých charakteristických pre Svet Ilúzie.

Je to pád našich predstáv o sebe samých, ktoré nás privádzajú k výroku SOM LÁSKA.

Je to strata všetkého, čo sme až doteraz považovali za skutočné, no skutočné to nebolo. Je to naše opúšťanie a od-púšťanie /púšťanie/, ktoré spôsobuje ono odpadávanie starého lístia a zrelých plodov. Od-púšťaním dozrieva naša osobná história aj história sveta boja protikladov, ktorá v tomto roku vrcholí a zrejme sa aj ukončí.

Sme na vrchole našich osobných aj kolektívnych príbehov.

V mojom prípade je to príbeh, ktorým prevádzam čitateľov už nejaký ten rôčik.

Je to príbeh opúšťania svojej vlastnej osobnej histórie, príbeh opúšťania kolektívnej histórie boja protikladov, príbeh pochopenia /ktoré je zároveň odpustením i opustením/ učenia dávnych predkov /v mojom prípade Slovanov/, príbeh pochopenia fungovania základných princípov Univerza, ku ktorým som sa dopracuvával roky, desaťročia a možno mnohé a mnohé zrodenia pred týmto, súčasným.

Prevádzal som čitateľov niekoľko rokov svojimi skúsenosťami a svojim opisom prežitkov a z nich vyplývajúcich emócií a pocitov, ktoré som na tejto ceste počas Konca Čas zažíval.

Bola to moja osobná a veľmi autentická Cesta Srdca.

Cesta k poznaniu toho, kým ako ľudské bytosti sme.

A všetky poznania, všetky filozofické náboženské systémy, kultúra i veda vrátane kvantovej fyziky, alebo kozmológie dnešných špičkových vedcov viedli ma k jednému , jedinému a veľmi bázickému poznaniu o Láske, ako základe všetkého.

Ako o základe nás samotných.

Toto poznanie však nie je to, ktoré by bolo na začiatku Cesty, ba ani v jej strede, či v hociktorom jej úseku – ale NA KONCI. Ku každému jeho vlastný "koniec" prichádza v inom období života... Kažého Cesta je individuálna, neopakovateľná.

Aj keď však nie som Čerokí a nepoznám ich tradíciu cez cnosti, viem, čo má na mysli Robert Stojaci Medveď, keď hovorí, že Láska je až na konci.

Moja cesta vychádzala z tradícií „môjho kmeňa“ - toho, do ktorého som sa v polovici minulého storočia narodil. A viedla ma iba a len k mojej vlastnej tradícii – teda k tradícii mňa samotného, bez guruov a vodcov.

Moja cesta sa podobá ceste horolezca, driapajúceho sa na vrchol Ewerestu. Počas tej cesty odhadzujem všetky zavazadlá, nakoniec, lapajúc po vzduchu, takmer na pokraji životných síl stojím nahý na vrchole príbehu čias.

Film končí - bežia záverečné titulky. A v nich ďakujem nielen Robertovi Stojacemu Medveďovi ale všetkým bytostiam, ktoré ani len nedokážem menovať /raz azda áno/, aby som niekoho nevynechal a ktoré ma učili – tie, ktoré pri mne stáli i tie, ktoré ma odmietli. Tento výstup je totiž náš spoločný a je našou spoločnou zásluhou.

Ďakujem vám všetkým, spolulezci moji ku Láske...