Dlho, dlho a ešte dlhšie chodil Mimozemšťan po planéte Zem a hľadal svoju párovú dušu. Stratili sa jeden druhému v čase o ktorom sa zvykne hovoriť, že je historický. Na planéte Naruby, odkiaľ pochádzal už aj malé deti vedeli, že história je príbeh kolektívnej mysle a v tom príbehu možno celkom poľahky stratiť sa a zablúdiť.
Bytosti, ktoré si na začiatku času boli o svojej spolunáležitosti absolútne isté, ich dobrovoľným vstupom do histórie postupne jedna na druhú zabúdali. Zapletali sa čoraz väčšmi do svojich osobných drám a tak strácali prehľad nielen o tom, kde sa to vlastne nachádzajú ale aj s kým do labyrintu mysle na začiatku vstúpili.
V dávnych knihách pozemšťanov sa miestu, v ktorom on a ona žili v dokonalej harmónii a láske hovorilo Záhrada, niekedy aj Raj, či Jednota.
Každé malé dieťa na planéte Naruby vie, že Záhrada Jednoty je miesto, ktoré netreba hľadať nikde – že je práve tam, kde žijú muži a ženy v stave lásky bez podmienok.
A planéta Naruby je práve takým miestom.
Aj náš Mimozemšťan žil so svojou polovičkou na planéte Naruby v nekonečnom milovaní – aj keď bol on muž a ona žena, nepoznali vzájomný boj o nadvládu; súperenie a spory sú na tejto planéte čímsi celkom neznámym. Namiesto súboja – tanec protikladov. Namiesto bolesti – neprestávajúci orgazmus.
Tak sa žije na planéte Naruby – ak ju však opustíte, ponárate sa stále do hlbších a hustejších energií Univerza; ste ako potápač, ktorý z dôvodov poznania a výskumu neprebádaných miest klesá na dno hlbokého mora. Tlak sa zvyšuje, ste stále viacej a viacej vystavený nebezpečenstvu vlastného prežitia a napokon - ak váš zostup trvá príliš dlho a chemikálie vo vašom tele začnú meniť svoju obvyklú konzistenciu, začínate zabúdať... Strácate sa v celkom odlišných svetoch, ktoré môžu z pohľadu vašej materskej lode vyzerať ako halucinácie, alebo dokonca smrť.
Vaša materská loď napokon odchádza a vy prežívate skúsenosť absolútneho zabudnutia a samoty. Nepamätáte si už na to, kým ste boli, odkiaľ ste sem prišli a aká je vaša úloha.
Stretáte tu mnohé a mnohé bytosti – prichádzajú sem nielen z vašej domovskej planéty Naruby, ale aj z iných sústav planét a galaxií. Je to miesto stretávania bytostí zo šíreho Univerza. A nie je to vôbec miesto mieru. Je to miesto boja. Zdá sa vám, že každý tu bojuje z každým v úsilí prežiť a zabezpečiť si potravu a živiny potrebné pre každého krátku existenciu. Krátku preto, lebo z pohľadu planéty Naruby je vek bytostí v tomto priestore veľmi krátky, takmer mimimálny.
Navyše ste akoby bez vašich ostrých zmyslov – ktorými ste boli obdarený na planéte Naruby. Tu, v tomto priestore Univerza si pripadáte slepý, hluchý a len s minimálnymi schopnosťami vyjadrenia sa.
Boj o prežitie a s tým spojená reprodukcia /to aby ste ako druh nevyhynuli/ vás úplne pohlcuje, takže pocity skutočnej lásky, tej, akú ste poznali na planéte Naruby sú už iba zábleskami vo chvíľach prchavého orgazmu. A v tomto nebezpečnom a temnom prostredí, práve vo chvíľach vzácneho splynutia s bytosťami opačného pohlavia, si začínal Mimozemšťan spomínať. V krátkych okamihoch splynutia, v objatí s pozemskými ženami si začínal spomínať na stav, aký je na planéte Naruby bežný.
Tu však bežný nebol.
Ako išli veky, tisícročia a stáročia, vyvinuli sa na planéte Zem inštitúcie, ktorý tento blažený a krátky okamžik vyhlásili za nežiadúci, hriešny, hodný odsúdenia.
Aj keď sa nášmu Mimozemšťanovi videlo, že tu na planéte Zem takto zatracujú a súdia Lásku, bol v menšine a navyše neistý – podroboval sa, usiloval sa byť vzorným občanom, rodičom i otcom svojich detí – pri každom svojom novom zrodení, ktorým bol zakaždým aj nový príbeh, postupoval ďalej a ďalej v hľadaní tohto strateného pocitu, zakaždým však umieral s vedomím, že to, čo hľadal mu zasa uniklo.
Čo je to, čo hľadal?
Aj keď na to zabúdal, dralo sa to na povrch a chcelo to byť vonku. Potláčal to – lebo potláčanie bolo jediným spoločensky akceptovateľným správaním – no čím viacej to ubíjal, tým viacej sa to chcelo prejaviť. Ten rozpor v ňom samotnom ho ničil – vo svete, v ktorom bolo všetko oproti planéte Naruby obrátené hore dnom mu však nikto nevedel vysvetliť, čo sa v ňom odohráva.
Rodil sa tak v mnohých podobách – striedal partnerky, bol večný Casanova, bohém, milovník žien. Lebo jedine ženy ho napĺňali prchavým a zabudnutým pocitom Jednoty, po ktorom tak nekonečne prahol.
Vyhľadával ženy, túžil po nich, zvádzal ich a potom opúšťal. Alebo ony opúšťali jeho.
Aj ženská časť pozemskej populácie hľadala. Aj do nej sa rodili ženy z planéty Naruby a rovnako ako pozemskí muži, aj ony žili v zabudnutí.
Bola to celoplanetárna hra na slepú babu. Bytosti chodili ako so šatkami na hlavách, hmatkali rukami dopredu, nabok i dozadu, vrteli sa ako vretená, no naslepo.
Žili naslepo, milovali sa naslepo i umierali naslepo.
Zaužíval sa dokonca výraz „slepá zaľúbenosť“ - čo bolo už skutočne celkom naruby oproti pojmu Láska na dávnej planéte Jednoty.
Na planéte Naruby nikto nikoho nemiloval „slepo“ - ale vedomo a vidomo, teda tak, že sa milujúci nielen v i d e l i navzájom, teda jeden druhého – ale v i d e l i pri tom
aj sami seba.
Takáto láska bola na planéte Zem nepochopiteľná. Na planéte Zem ešte ako-tak chápali pojem milovať blížneho viacej ako seba samého; ale už vôbec nepoznali spôsob ako sa naučiť v i d i e ť aj samého seba ako Lásku.
Istého Mimozemšťana, kráľovskú bytosť na planéte Naruby /na planéte Zem však iba tulák bez majetku voziaci sa na chrbte oslíka/, ktorý o sebe prehlásil, že je Láskou chytili, bičovali a potom ukrižovali.
Odvtedy sa rozhodlo, že akákoľvek bytosť ktorá u v i d í Lásku v sebe a prihlási sa k nej bude kruto potrestaná, vyhnaná, mučená a odstránená s existencie.
Vidieť seba samého ako Lásku bolo na planéte Zem spoločensky neprípustné, hriešne, bohorúhačské a v dobách o ktorých sa hovorilo ako o moderných sa to považovalo za prejav najvyššieho sebectva a ľudského ega.
Vznikali celé systémy vlády nad masami, ktorých základom bolo potláčanie všetkých prejavov Lásky v jednotlivcovi v mene oddanosti a takzvanej lásky k dobru spoločnosti. Planéta Zem a planéta Naruby nemali nikdy ďalej od seba ako práve v týchto dobách – tento spôsob nazerania na svet bol dokonale protikladný a spôsobil celosvetové utrpenie a smrť miliónov bytostí. A ľudské bytosti sa zo dňa na deň začali meniť čoraz viacej na čísla.
Ako môžete milovať číslo?
Číslo má len svoju abstraktnú hodnotu – a takú abstraktnú hodnotu mali v tých dobách všetci ľudia.
Pred svitaním je najväčšia tma – aspoň tak sa hovorí na planéte Zem.
A práve v dobách najväčšej tmy a zabudnutia začali si niektorí mimozemšťania v ľudských telách spomínať... Toto malo byť paradoxom doby; počas absolútneho zabudnutia a temnoty, v dobe, ktorej sa hovorilo moderná a vyspelá /zasa všetko naruby/ si začali ľudské bytosti, muži aj ženy spomínať, kým vlastne sú a odkiaľ to sem vlastne prišli.
A do tej doby sa znova raz /azda už naposledy/ narodil aj náš Mimozemšťan.
Prechádzal detstvom i dospelosťou a hľadal... Nič ho tak nezaujímalo ako hľadanie – prebúdzala sa v ňom spomienka na Lásku, akú kedysi dávno zanechal na planéte Naruby. Stretne ju ešte vôbec?
Jej záblesky nachádzal v náručiach mnohých žien – zakaždým však nasledoval rozchod a vzájomné sklamanie.
Jedného dňa sa rozhodol, že s hľadaním skončí a odíde navždy do ústrania – musí byť predsa iná cesta, ako sa v r á t i ť do raja Jednoty; azda sa stane mníchom kdesi v Tibete?
Keď už bol vychystaný na cestu, rozhodnutý neprežiť už žiadne sklamanie stretol ju...
Lepšie povedané – ona stretla jeho.
Jeho pohľad bol už totiž zameraný na cestu... Keď sa ho opýtala, čo na cestách hľadá, odvetil jej, ako mal vtedy vo zvyku, že Boha /pre istý nedostatok ľudskej reči nevedel to, čo hľadá inak nazvať ako týmto slovom/.
„Ja som Boh“ odvetila mu a keďže ju poznal ako veľmi skromnú, zarazilo ho to.
Aj keď sa mu za svoju trúfalosť hneď ospravedlnila, čosi v ňom zarezonovalo.
Spomienka?
Jeho cesta sa už nedala odvolať. Dostal sa na kraj sveta – a tam, opustený a sám v mediácii zažil poznanie; áno – stretol ju, stretol svoju párovú dušu, tú, ktorú celé tie veky hľadal a teraz ju azda stráca. Ten pocit bol horší ako smrť – bol ako smrť jeho duše.
Nasadol na jeden z tých prostriedkov, ktorým sa presúvajú ľudské bytosti po povrchu zeme i nad ňou a letel zachrániť, čo sa dalo...
Za päť minút dvanásť ho prijala. Áno – bola to ona, ktorá ho spoznala prvá. Nesmierne trpela jeho odchodom, ale keďže bola vychovaná v úcte a láske k druhej bytosti – nie k sebe samej – len mlčky čakala...
Z pohľadu významu celého ich príbehu urobila dobre... Mal totiž prudkú povahu a záujem o jeho samého si často vykladal ako pokus ovládnuť ho. A on predsa hľadal svoju stratenú Slobodu...
Nechápal ešte – rovnako ako väčšina pozemšťanov – že Sloboda a Láska jedným sú.
Aspoň na zabudnutej planéte Naruby to tak je.
A potom spolu žili. Milovali sa s plnou intenzitou. Bola to láska o akej sa píše v románoch. Len málo ľudských bytostí má dar prežívať takú lásku.
Bola to láska Mimozemšťana a Mimozemšťanky a mala trvať večne, ale...
A zasa je tu ono „ale“...
Po celý ten čas čo spolu žili ju /napriek svojmu vrodenému sukničkárstvu/ nikdy nepodviedol. Ako Mimozemšťan vedel, že ju nemôže podviesť ani v myšlienkach a dokonca ani v snoch. Dlhé roky sa mu však sníval sen o žene, ktorá ho nesmierne priťahovala. Blížili sa zakaždým k sebe a obaja po sebe nesmierne v tom sne túžili. Prebúdzal sa spotený, pretože vedel, že spojením s tou ženou by podviedol svoju lásku... Nechcel ju podviesť ani vo sne – tak nesmierne ju miloval a tak veľmi bol k nej otvorený.
Áno – bola to ich otvorenosť a oddanosť jedného k druhému, ktorá robila ich vzťah výnimočným. Ich okolie považovalo ich dlhoročný vzťah za čosi mimoriadne.
A tak jej povedal aj o tom sne. Usmiala sa na neho a povedala: „Miluj sa s ňou“...
Nežiarlila. Chcela, aby bol šťastný.
V časoch ich najväčšieho milovania sa ju podchvíľou opýtal, či takto budú spolu večne...
„Nič nie je večné“ zvykla vtedy odvetiť. Nebyť toho, že ju miloval viacej ako seba samého, tento výrok by ho celkom iste pobúril. On bol totiž presvedčený, že lásku párových duší nemôže rozdeliť ani smrť. Lásku nie, ale život áno.
Ako vždy, aj tentokrát mala žena pravdu....
Od malička v sebe čosi cítila...Vedela, že je v nej čosi, čo sa pýta na svet a chce sa to prejaviť, len nevedela čo...
Nie – nebolo to dieťa, aj keď dieťa bolo to, čo najviac chcela ale v tomto zrodení na planéte Zem ho nemala... Bolo to čosi hlbšie, čosi, čo ju zabíjalo a ničilo, keď tomu bránila na svet...
Ako sme povedali, milovala ho absolútne – rovnako ako miloval on ju.
Žila pre neho. Rovnako ako žil on pre ňu.
A tak sa raz s tou ženou v tom sne pomiloval. Bola to explózia, pri ktorej si zároveň uvedomoval, že je definitívnou bodkou za čímsi čo nevedel ani sám pomenovať...
Keď sa prebudil uvedomil si, že ich život sa zmení...
A keď potom prišla skúsenosť ich rozlúčky, jeho svet sa zrútil.
Nie – nezomrela. Iba aj k nej, do jej sna a potom do reality prišiel neznámy cudzinec. Ktosi tretí.
A ona sa rozhodla dať lásku aj jemu.
Takmer zomrel od bolesti, no ona ho s láskou akú vie dať len žena učila, aby svojho soka miloval. Aby ho miloval tak, ako miluje ju.
Po nevýslovnom utrpení sa mu to napokon podarilo – miloval svojho soka, toho, ktorý ho oddelil od jeho lásky. Bolo to ako amputácia zaživa – amputovali mu jeho polovičku, jeho večnú lásku, tú, ktorú hľadal po celé veky od čias, keď spolu odleteli z planéty Naruby.
Nikdy predtým nepocítil takú bolesť – ale zároveň čosi, čo ho nesmierne povznášalo a dávalo mu silu prežiť... Nevedel čo to je a kde sa ten pocit berie – bolo to, akoby v ňom narastalo čosi celkom nové... Čosi čo od malička v sebe nosil, zabudol však na to... Dá sa povedať, že ten pocit ho preniesol cez priepasť utrpenia a zachránil ho.
V žilách mu prúdila láska, akú dovtedy nepoznal – láska, ktorá si nekladie podmienky bezpodmienečná láska. Miloval ju tak, že si prial iba jej šťastie.
A ona milovala tak isto jeho.
Azda sa nazdávali, že týmto nadľudským činom sa ich trápenie pominie, ale nestalo sa tak...
Na svoju cestu sa vydala bez neho preto, lebo v e d e l a, že je to cesta jej duše.
Nevedela kam vedie, ale bola presvedčená, že táto cesta je pre ňu /a pre nich troch/ správna. Napriek ľudskému odsúdeniu sa pre ňu rozhodla. Napriek nepochopeniu okolia, poníženiu a súdu sa tak rozhodla. Vedela totiž, že je to chvíľa, na ktorú po celý život čakala.
Mimozemšťanka sa však napriek ich odlúčeniu nevedela svojmu novému druhovi na ceste oddať tak, ako sa oddávala jemu. A on sa nevedel oddať žiadnej inej žene.
Áno – vedel už, že vo svete pozemšťanov sa môžete takmer neobmedzene milovať s inými bytosťami a nemusíte sa pri tom o d o v z d a ť.
Odovzdanie je podmienkou pre lásku iba na planéte Naruby.
Na planéte Zem to nie je potrebné – a práve preto sú vzťahy medzi mužmi a ženami na planéte Zem také povrchné a napokon i nešťastné.
Mimozemšťanka sa Mimozemšťanovi oddáva naplno a bez strachu. Odovzdáva sa mu celá – a to nielen fyzicky. Odovzdáva sa mu ako Bohyňa.
A to isté robí Mimozemšťan – odovzdáva sa svojej bohyni absolútne.
Nie je to teda len o absolútnej láske – ale aj o absolútnom odovzdaní.
Ešte dlho po tom, ako sa obaja rozlúčili – nevediac stále čo sa to s nimi vlastne porobilo, nevedel sa ani jeden z nich odovzdať novému partnerovi na ceste.
Už síce pochopili, že predstava „nekonečnej lásky“ - aká sa rada prezentuje na planéte Zem na planéte Naruby neexistuje, pretože tam sa počas jedného života stretá viacej párových duší a nielen jeden pár na celý život – že táto prestava je len v ľudských mysliach ako v z o r , ktorý tam zasiali tí, ktorí usilujú o nadvládu nad masami a kontrolu pôrodnosti na planéte Zem.
Pochopili, že aj „rozchod z lásky“ je čímsi normálny – nechápali však, kde robia chybu, že ich životy sa namiesto raketového štartu akosi zasekli...
Akoby ešte bolo čosi treba doriešiť...
Ich životné situácie sa začali komplikovať - do lásky ich trojuholníku vošlo podozrievanie, žiarlivosť i obviňovanie a nenávisť. Dvaja muži bojovali na život a na smrť. Mimozemšťan bojoval s mimozemšťanom z inej galaxie. Bol to krutý boj, vojna na planéte Zem.
Keď už všetci traja napokon takmer padali vyčerpaním, prišlo to...
Prišlo to celkom nečakane ako lúč z kozmu, ktorý zasiahol Mimozemšťanovo srdce a naplnil jeho telo novými silnými vibráciami. Prihovorila sa mu žena z jeho snov.
„Si Láska“ povedala mu snová žena. „A už nikdy o tom nepochybuj“...
Bolesť ho urobila zrelým na to, aby to konečne pochopil. Mimozemšťanka v ňom videla celé roky to isté - on však nie. On to videl v nej, nie v sebe.
Bolesť ho urobila zrelým na to, aby to konečne pochopil. Mimozemšťanka v ňom videla celé roky to isté - on však nie. On to videl v nej, nie v sebe.
A teraz pochopil, že žena z jeho snov, tá s ktorou sa tak intenzívne miloval je ním samotným. Bol s ňou v Jednote.
Mimozemšťan – aj napriek tomu, že si to nechcel spočiatku pripustiť, zacítil prílev neuveriteľne intenzívnej vnútornej energie. Jeho srdce bolo ožiarené silou, ktorú doteraz nepoznal; akoby to, čo s Mimozemšťankou prežíval niekoľko rokov, prichádzalo teraz v priebehu dní a hodín...
Menil sa aj svet – planéta Zem sa dostávala do nových vibrácii a planéta Naruby sa po svojom oblúku a vzdialení začala približovať.
Začali sa medzi sebou spoznávať mnohí a mnohí mimozemšťania...
Mnohým akoby padali z očí pásky – a začali vidieť jeden druhého.
Mimozemšťan však už vedel, že nesmie spraviť chybu, akú robil predtým... Nesmie pochybovať že on sám je Láska. Jeho pochybnosti o tom, kto je, privádzali ich vzťah do nebezpečných perejí priestoročasu... Videl ju, no nevidel seba. Videla jeho, no nevidela seba. Toto už nesmú opakovať – nesmú urobiť túto starú, no veľmi ťažko postrehnuteľnú chybu.
Ona žila pre neho. On žil pre ňu. Vymieňali si vzájomne lásku. V jeho Láske ona rástla. V jej Láske rástol on.
Teraz, po krutom oddelení však musel rásť vo svojej vlastnej Láske.
Ona – aby prežila – musela rásť vo svojej vlastnej Láske.
A z pohľadu Lásky, ktorou boli a na ktorú si spomenuli odrazu uvideli, že všetko, čo prežili viedlo práve k tomuto budu ich poznania.
A tak ju po mnohých a mnohých obdobiach času konečne uvoľnil.
A ona ho uvoľnila. Absolútne...
Až teraz poznal, akú mala Mimozemšťanka pravdu, keď tvrdila, že táto cesta je pre dobro ich oboch.
A ich duše sa až v tom okamihu naplnili tým, čím boli odjakživa – vibrujúcou, šíriacou sa láskou.
Láskou, ktorá nedbá na súd zvonka. Láskou, ktorá je sama sebe pravidlom. Láskou, ktorá objíma tiene a objíma každého a všetko. Láskou bezpodmienečnou. Láskou, ktorá je zároveň Slobodou i Pravdou. Láskou, ktorá je atmosférou planéty Naruby.
Láskou o ktorej sa hovorí celkom trefne „nadpozemská“.
Láskou, ktorá však práve prišla na planétu Zem.
Ona odchádza, on odchádza. Lúčia sa.
A v tomto bode príbeh zabudnutej a znova objavenej Lásky končí.
Ako to bude s našimi Mimozemšťanmi ďalej, o tom azda nabudúce...
Chcete-li přidat komentář, musíte být členem komunity Věk Zlatého Světla - Age of Golden Light!
Přidejte se ke komunitě Věk Zlatého Světla - Age of Golden Light.