MESIAC NÁS POŽIERA.
Z pohľadu pozemšťana šialená teória, z pohľadu Mimozemšťana realita a fakt.
Z pohľadu Mimozemšťana je Mesiac obrovský „magnet“, ktorý priťahuje naše duše – teda aj naše vedomie. Po smrti letíme na Mesiac. Nejaký čas sa tam zdržíme, no skôr či neskôr sa pohneme ďalej do hlbín Vesmíru. Mesiac nás podáva Čiernej diere v strede Galaxie. Je nespočetné množstvo galaxií a ich čiernych dier – a Jedna je v Centre nášho Univerza. Tu končí púť Svetla Univerzum. OMEGA.
Toltéci hovoria o ORLOVI – nepredstaviteľne mocnej bytosti, ktorá p o ž i e r a všetko vedomie. Z hľadiska pozemšťana fantazmagória, z hľadiska Mimozemšťana realita a fakt. Čierna diera rovnása Orol. Toltéci „videli“ Orla. Naši vedci vidia čierne diery.
Okrem Centrálnej Čiernej Diery obsahuje časopriestor nepredstaviteľné množstvo miniatúrnych čiernych dier – je nimi „obsypaný“ každučký mysliteľný priestor fenoménu, ktorému hovoríme hmota.
Žijeme v priestore pretkanom mikroskopickými čiernymi dierami. Sú ako kanáliky v špongii. A cez tie kanáliky prúdi svetlo smerom k Centrálnej Čiernej Diere – k Orlovi.
Svetlo je priťahované – naša budúcnosť nás priťahuje, doslova nás „vcucáva“ ako vír vo výlevke.
Z pohľadu pozemšťana svetlo exploduje – príkladom je pozemský pohľad na Slnko – vyzerá to tak, že slnko „vystreľuje“ svoje lúče do priestoru. Mimozemšťan z planéty Naruby to však vidí tak, že svetlo – lúče Slnka sú nasávané nesmierne malými, nespočetnými kanálikmi mini-čiernych dier, lúče sú atrakované a priam „vytrhávané“ z útrob Slnka.
To, čomu hovoríme zakrivenie časopriestoru je štruktúra /posvätne – geometrická/ systému týchto kanálikov. Pretože ide o presný vzor, /mandalu, rovnicu/.
Ako bytosti planéty Zem sme na jednej strane atrakovaní smerom do hlbín vesmíru, na druhej strane atrakovaní čiernou dierou v strede planéty Zem. Žijeme – celý náš životný priestor je vlastne len rovnováhou medzi týmito dvoma silami priťahovania.
Ak by bola gravitácia /čo je vlastne priťahovanie čiernou dierou/ Planéty len o kúsok slabšia, letíme všetci a so všetkým do hlbín Univerza. Ak by bola o kúsok vyššia, neodlepíme sa od zeme a napokon nás Zem pohltí...
Naše „snové telá“ však nepodliehajú tak gravitácii Zeme, ako gravitácii Mesiaca.
Jemnohmotné telá, ktoré nám ostávajú po smrti priťahuje Mesiac. Priťahuje naše sny, naše vízie – preto je inšpiráciou básnikov.
Mesiac -lepšie meno preň je Luna, pretože je ženský... Slovo „ženský“ používam ako opozitum voči „mužský“. Ženský znamená gravitačný. Mužský znamená explozívny.
Ženské však priťahuje mužské a vstrebáva ho – tak ako vstrebáva čierna diera svetlo.
Z pohĺadu pozemšťana sme akoby hnaní našou minulosťou. Akoby čas smeroval z minulosti do budúcnosti, hnaný energiou Big Bangu, kdesi od nášho chrbta.
Sme však priťahovaní našou budúcnosťou – ktorou je Centrálna Čierna Diera – ale aj galakticá čierna diera – ale aj Mesiac – Luna.
Luna požiera /priťahuje/ naše vedomie – teda to, čo z nás ostáva po fyzickej smrti, teda po konci časovej úsečky, ktorej zvykneme hovoriť život. Pozemšťan si myslí, že život je to, čo reprezentuje táto úsečka – dajmetomu sedemdesiat rokov.
Mimozemšťan vidí a vie, že táto úsečka je len malou časťou celého príbehu, ktorým sme a ktorý siaha hlboko, hlboko do minulsoti až k samotnému bodu Alfa – ktorým je začiatok tohto nášho Univerza.
Teória strún hovorí čosi podobné – že sme s p o j e n í ako vlákna, tiahnúce sa časopriestorom; tie vlákna, to sme my. Nie sme iba tou úsečkou, ale celým vláknom, ktoré sa vinie kanálikmi špongie, ktorou je Univerzum.
Mimozemšťan teda v i d í život ako nepretržité kontinuum, ktoré rytmicky pulzuje v oných „úsečkách“ časopriestoru.
OROL je naša budúcnosť – a zdá sa, že sa mu nemôžeme vyhnúť.
Mimozemšťan však vidí, že aj to je možné. Že ako ľudské bytosti máme túto možnosť. Máme možnosť „vyhnúť“ sa Mesiacu, i galaktickej čiernej diere a ostať na planéte Zem takmer neobmedzene dlho.
Mnohí tí, ktorým hovoríme dosť nepresne šamani to dokázali.
Ako sa dá vyhnúť priťahovaniu Mesiaca, čiernej diery a napokon Zobáku Orla?
Dá sa to tak, že necháme Orlovi svoj príbeh – sami sa od neho odpojíme a oslobodíme sa od neho. Robíme to rekapituláciou svojho životného príbehu.
Dnes, na začiatku 21. storočia už ide o živú rekapituláciu – teda o náš každodenný život – v ňom stretáme bytosti a udalosti, ktoré sú našimi učiteľmi. Všímajme si ich.
Prijmime ich. Pochopme – odpusťme – pustime...
Máme sa p u s t i ť svojich príbehov. Nie sme svojimi príbehmi. Sme stotožnení s nimi a to je náš základný omyl. Nestotožňujme sa so svojimi príbehmi. Sme totiž v i a c ako len naše príbehy. Sme tvorcami svojich príbehov. Sme čírym vedomím. A sme LÁSKOU.
Ak sa dokážeme stotožniť s Láskou, ktorou sme – odpadá od nás náš príbeh ako krunier morského raka. Vyzliekame sa zo svojej starej kože, dostávame nové telo...
To telo môže byť nesmrteľné – ak sa dokážeme udržať v stave Lásky a Vedomia.
Náš starý krunier, náš príbeh poputuje na Mesiac a odtiaľ do čiernych dier až do tej poslednej... Ale my ostávame tu...
Neostávame však už v našej starej podobe. Náš život sa zmení. Prechádzame transformáciou. Stávajú sa z nás nové bytosti, ktoré zasa budú spieť k svojmu zániku – pretože píšu zasa iný príbeh, príbeh iného levelu. Ale aj ten končí – na jeho konci bude zasa potrebná rekapitulácia...
Mimozemšťan vidí, že bytosti, ktoré ostali na Zemi a nenechali sa požrať Orlovi majú prakticky neobmezdné možnosti.. Ich forma a tvar sa však mení... Možno by to pre nás nebol príjemný pohľad stretnúť kdesi v divočine bytosť, ktorá tu je desať tisíc pozemských rokov... Len si predstavte storočný strom. Päťstoročný strom si predstavte – a to je ešte slabá predstava bytosti, ktorá tu je desať tisíc rokov.
Mimozemšťan ju vidí – my ju nevidíme, lebo si ju ani nedokážeme predstaviť.
Sú však bytosti, ktoré nevolia ani jednu z týchto ciest – sú to bytosti, rozhodnuté učiniť posledný skok do Večnosti. Skok do rozplynutia a slobody, ktorá je absolútna.
Mimozemšťan vie, že je to možné a uskutočniteľné pre každú bytosť na Zemi.
Je to náš potenciál, iba o ňom nevieme. Sme pevne presvedčení, že sme svojimi vlastnými príbehmi. Sme stotožnení s obrazom, ktorý sme sami vytvorili.
A toto stotožnenie je našim väzením.
A tak letíme na Mesiac.
Letíme do náručia Kálí – Čiernej Madonny.
Je to jedna z podôb Ženy – Bohyne.
Jedna z podôb Kráľovnej, ženského aspektu Boha.
Rodí nás /to keď sa vynárame na úsečke svetelného vlákna/, udržuje nás pri živote a napokon nás vťahuje – hovoríme tomu smrť, ale smrť to nie je. Život nezomiera.
Život pokračuje – v glalaktických cykloch končí v Zobáku Orla. To sa však tak rýchlo pozemšťanovi nestane. Prejde mnohými a mnohými formami, zakiaľ ho jeho budúcnosť celkom nevtiahne – leda ak by sa stal Kozmickým Vedomím.
Lebo v tejto „látke“, ktorá nie je ani mužskou a ani ženskou sa „kúpe“ celé Stvorenie – a tá látka je našou pravou podstatou...
Berte to, či neberte... Mimozemšťan vás o tom nikdy presvedčovať nebude...
Dobre si totiž ešte pamätá, ako to je, keď vám cez dlane a nárty nôh prerazia klince a
fixujú ich na drevo a potom celú konštrukciu aj s vašim nahým telom vztýčia do vertikálnej polohy... Kto by to chcel skúsiť aj druhý krát?
Chcete-li přidat komentář, musíte být členem komunity Věk Zlatého Světla - Age of Golden Light!
Přidejte se ke komunitě Věk Zlatého Světla - Age of Golden Light.