na Veľtrhu v Prahe, na prednáške Ernestíny Velechovskej.

[Edik]

Zveste Krista z kríža a pozrite sa do zákulisia

Každý z nás, kto žije na tomto svete v dobe po Kristovi, má v sebe zakódovanú vinu a strach. Strach z toho, že nie je dosť dobrý, nevyhovuje okoliu, podmienkam, nespĺňa predstavy svojich rodičov, okolia, náboženskej obce, druhí ho nemajú dosť radi… Týmto základným strachom potom pri každej príležitosti napĺňame svoje reakcie. Vravíš si: „Ja mamu nesklamem.“ a tak plníš jej príkazy. „Vidím na vás“ – obrátila sa Ernestína k usmievavej čiernovláske, „že vám odľahlo. Vy ste predsa rebelka a nikto vám nebude diktovať, to už radšej nech ani neskúšajú. Smola! Rebélia je iba rub tej istej mince, základ je mamine citové vydieranie. Každá minca má dve stránky a my môžeme na tú istú situáciu reagovať dvoma naoko rozdielnymi spôsobmi, ale v šachu nás v oboch prípadoch drží ten istý strach“. V tom momente zaslzelo niekoľko ľudí v sále a iná dievčina sa priznala, že nebola žiadaným a očakávaným dieťaťom. Rodičom sa „pritrafila“ a dosť ich to štvalo. Celý život má z toho v duši silný smútok. Ernestína vysvetľuje, že v takýchto prípadoch je duša smutná už v momente, keď prišla do styku s takýmito rodičmi. Dušička už pred narodením trpí strachom a pocitom viny, že skomplikovala život svojim rodičom. Ďalší muž sa priznáva, že sa narodil dvom študentom a od detstva má pocit zodpovednosti za tento čin. Už ako dieťa rozmýšľal o tom, ako by si boli užívali študentský život, keby sa on tak neponáhľal. Prehnaná zodpovednosť a pocit viny ho sprevádzajú aj teraz v dospelosti . Potom sa prihlásila mladá žena, ktorá sa priznala, že akokoľvek sa snaží, nedokáže si spomenúť na nič z detstva. Ako keby do svojich desiatich rokov ani nežila. „Jednoducho, nemám detstvo“ – vraví a zrazu ju zalievajú slzy. Sama prichádza na to, že ten hlas v sebe umlčala zo strachu. Jedného dňa bude musieť nechať prehovoriť svoje vnútorné dieťa, inak nebude ucelená, nebude môcť pochopiť svoje často „čudné“ reakcie. Ernestína jej iba potvrdzuje, že svoj detský strach potlačila tak hlboko, že umlčala svoje vnútorné dieťa, čo jej spôsobuje stavy depresie. To však tiež nie je riešenie. Riešením, ktoré sa ponúka, je uvedomenie si, že v tomto duálnom svete, v ktorom žijeme, má všetko rub a líc. Dobrú a horšiu stránku a my môžeme v opačnej reakcii nájsť kľúč k odblokovaniu. Môžeme v nej nájsť sami seba, svoje osobnosť. Môžeme v tom nájsť pocit, že všetci sme len ľudia. Kráľ aj žobrák, ako to zvykne byť v rozprávkach. Všetci máme svoje trápenia, aj keď každý iné. Aj keď tie naše sa nám občas zdajú najväčšie. V tom sme si rovní. V riešení našich trápení je už dosť veľký rozdiel. Tu hrá rolu skúsenosť a miera pochopenia súvislostí. Múdre ego (osobnosť) prijme všetko a snaží sa reagovať čo najprirodzenejšie. To znamená najprirodzenejšie svojmu naturelu. Svojej podstate. A v tom je pes zakopaný. Čím sa človek lepšie spozná, tým prirodzenejšie reakcie a teda liečivejšie si môže dopriať. Ak zistí, že aj toto som ja, aj toto som ja, aj toto… tak má zrazu plno možností ako vec prijať s čo najmenšou stratou energie. Ak sa mu to podarí, pri skúmaní ďalšej reakcie zistí, že už našiel správnu cestu a nemusí hľadať nové reakcie na podobnú situáciu. Napokon sa už v jeho živote ani také situácie neobjavia. Prídu mu zasa do cesty iné situácie, ale tie už bude riešiť ľahšie, lebo modelovú situáciu ako obrátiť vec na pozitívnejšiu stránku už zvládol . Riešiť však bude až do smrti stále čo. Mnohí v sále riešili problém, že majú pocit, ako keby sa báli lásky. Túžia po nej, ale majú pocit, že si ju z nejakých príčin nezaslúžia. Nevyrovnajú sa ani zďaleka svojmu bratovi, kolegovi v práci, bývalej frajerke…nedokážu splniť nároky, či požiadavky kladené na ich plecia. Tu je rada jednoduchá. Snímte pomyselného Boha z kríža a uvedomte si, čo bolo za tým ukrižovaním. To je najdôležitejšie. Spomeňte si na slová Karla Kryla, ako nás chcú všetci presvedčiť, že „největším zločinem je hlásati lásku…“. A keďže je tu na tejto zemi všetko naopak, hľadajte v sebe to najvzácnejšie. Lásku. Iba láska, ktorá je v nás je skutočná a máme ju. Inú lásku nikdy nemôžeme mať, vlastniť, precítiť. Okrem vlastnej lásky nám nikdy žiadna nebude patriť. Jediná láska, ktorú máme je tá, ktorú dávame. Nič, čo neprejde cez nás, cez naše pocity a uvedomenie nemáme. A iba to, čo je naše, môžeme dať. Iba láska nás naučí žiť bez strachu.Preto bude rok 2012 pre mnohých o pochopení bezpodmienečnej lásky ku sebe a k ostatným. Prvým krokom je, že keď som tu, mám tu byť a na tento svet som taká/ý aká/ý som prišiel/a pre svoj vývoj. Pre svoj rast. Všetko, čo ma postihne a čo sa mi deje, súvisí s týmto postulátom. Všetko okolo, sú len kulisy v divadelnej hre Život je o vývoji. Podstata hry je, pochopiť a prijať všetko „dobré“ aj „zlé“, čo je v nás. Treba čím skôr odkryť, že všetky jednotlivé masky : rebel, búrlivák, opustená, nemilovaná, chuderka, osamelá, zranená, nehodná…sú iba nálepky slúžiace na to, aby identifikovali to, čo nás naučilo okolie v detstve. Veľmi rýchlo si treba uvedomiť, aké klamstvo nám vnútili. Láska, že je za odmenu. Ak budeš mať dobré známky, ak budeš poslúchať, ak pôjdeš na vysokú školu, ak budeš usilovná, poriadna, pracovitá, ak si dáš urobiť nové prsia urobíš mi radosť a budem ťa za to ľúbiť! O to však v živote vôbec nejde. Ide o to, aby sme si uvedomili, že všetko, čo robíme, potrebujeme urobiť, aby sme sa našli, aby sme našli cestu k sebe, cestu domov. V prvom rade je všetko o sebaprijatí a o pochopení božskej iskry v nás. Je to o vedomej zmene myslenia a o žití vlastného života podľa vlastných pravidiel. Nemáme zodpovednosť za svojich rodičov, súrodencov, kolegov ani za svet. Máme zodpovednosť len za svoje myslenie, svoje pocity, svoje zámery, svoje impulzy, svoje svedomie. Nezaťažené spoločenskými normami, či citovým vydieraním. Máme zodpovednosť za radosť a šťastie, ktoré je našou podstatou. Môžeme žiť v hmote, ale nesmieme na nej lipnúť, môžeme mať nepriateľov, ale nesmieme ich nenávidieť, môžeme …to všetko je v poriadku. Netreba sa tváriť, že všetko je pozitívne a že smieme mať iba príjemné pocity a z tých nepríjemných musíme rýchlo a bez pochopenia uniknúť. Aj tie treba prijať a pochopiť ich a až potom sa s nimi rozlúčiť. Treba nájsť ich význam pre náš život a snažiť sa nájsť ich druhú stranu mince a premeniť ich na pozitívny zážitok. Falošné ilúzie, potlačené pocity, lipnutie na čomkoľvek, staré schémy myslenia už nepatria do roku 2012 a neprinášajú zdravie a radosť do života.

Zaznamenala Irma 21.4. 2012 na Veľtrhu v Prahe, na prednáške Ernestíny Velechovskej.

http://www.2012rok.sk/wp/2012/7919-zveste-krista-kriza-pozrite-sa-z...