..ještě jeden Karol Hlavka ..

[Karla]

..tedy spíše obecné, skrze něj projevené..

http://narubynaruby.blogspot.sk/2012/10/neistoty-vlakovej-dopravy.html

NEISTOTY VLAKOVEJ DOPRAVY

Nie je rozdiel medzi našou cestou a tým, kým sme...

Inými slovami; nekráčame po krajine, za určitým vzdialeným cieľom na obzore, ktorý by bol mimo nás...

Alebo ešte inak: cesta je našim vlastným produktom. Podobne ako pavúk tká svoje vlákno – pred tým, ako nebolo pavúka, nebolo vlákna. Až jeho prítomnosťou zostáva za ním stopa, ktorá je viditeľným produktom jeho cesty.

Pavučina je výsledkom pavúkovho pohybu; až keď ju prejde, môžeme hovoriť o „ceste“...

Našim optickým klamom je, že si predstavujeme cestu, po ktorej by sme mohli putovať.

Náš život si predstavujeme ako železničnú trať, po ktorej uháňa rýchlik; sú tu koľajnice a je tu aj cieľová stanica. Ešte pred tým, ako dôjdeme na konečnú sú tu iné stanice – vlak zastaví, ľudia vystupujú i nastupujú, potom sa celá súprava pohne a jachá si to k ďalšiemu mestu, či dedine...

Máme pocit, že existuje určitá kontinuita medzi miestom A – z ktorého sme vyšli, miestom B ku ktorému sa blížime a miestom C ktoré bude nasledovať.

Ale to všetko je len optický klam. V skutočnosti každým novým pražcom koľajníc

vstupujeme do číreho neznáma a výsledok je vždy neistý; nemám na mysli iba to, že vlak sa môže /ako sa to v poslednom čase deje veľmi často/ vykoľajiť a do cieľa nikdy nedôjde... Mám na mysli náš vlastný „podiel“ na tejto jazde; sedíme v kupé, no napriek tomu že okrem ubiehajúcej krajiny za oknom sa „nič nedeje“ a my dokonca môžeme podliehať pocitom nudy – plynie čas nášho žitia a to neustále.

To o čo v skutočnosti ide a čo plynie je čas nášho žitia – minulosť ostáva za nami ako spomínaná pavučina, budúcnosť je neistá a ledva na ňu dovidíme.

Naša myseľ nás buď predbieha a my sa už vidíme vystupovať z vlaku v cieľovej stanici, alebo zaostáva za nami a my sme ešte stále v mieste, odkiaľ sme vyšli.

Skutočnosť je však taká, že sme iba tu a teraz – náš vlak sa rúti krajinou, pravdou je len naša prítomnosť.

Ak sme v mysli stále ešte v bode A, alebo sme „už“ v bode C, znamená to, že tu niečo nesedí. Nesedí to, že naša myseľ a naše telo nie sú vzájomne synchronizované.

A keďže nie sú vo vzájomnom súlade, nemôžeme hovoriť o žiadnej pravde.

Je teda podmienkou pravdivého života synchronizácia našej mysle a nášho tela?

Je pravda nejaký abstraktný, filozofický pojem, alebo existuje čosi ako univerzálna pravda o ktorú by sme sa mohli oprieť?

Vprvomrade si myslím, že dokiaľ nebude naša myseľ a naše telo v súlade a zosynchornizované navzájom, nemožno hovoriť o žiadnej pravde – pretože myseľ v minulosti, či budúcnosti, zatiaľ čo telo existuje „tu a teraz“ samo o sebe obsahuje protiklad. Existuje tu váhavosť a pochybnosti – nuž a samotný pojem „pravda“ váhavosť a pochybnosti vylučuje.

Je teda pravdou stav bez pochybností?

Ako ľudské bytosti sme odmalička kŕmení pravdami najrozličnejšieho druhu.

Sú to napospol „pravdy v mysli“ - a sú nám dodávané zvonka ako polotovary.

Sú to kódy, ktoré napospol ovplyvnia náš nasledujúci život.

A keďže tieto pravdy nereprezentujú našu vlastnú, autentickú skúsenosť – život podľa nich n i e j e našim vlastným životom. Svoj vlastný život míňame a častokrát až v hodine našej smrti si uvedomíme ten čudný omyl; celý ten čas sme žili životom kohosi iného... Aj keď nás čiastočne môže uspokojiť, že sme „žili pre kohosi“ - vo svojej hlbokej ľudskej podstate c í t i m e, že sme prepásli čosi veľmi, veľmi dôležité...

Tento náš život nám bol daný ako dar – ako príležitosť pre naše vlastné, originálne a jedinečné sebaprejavenie. Narodením na tento svet sme dostali do vienka všetko to, čomu zvykneme hovoriť „zmysel života“. Zmyslom nášho života sme naozaj my sami - neľakajte sa, toto nie je manifest ľudského egoizmu, práve naopak!

To, že máme prejaviť na tomto svete svoju najvnútornejšiu podstatu, svoje výnimočné a neopakovateľné vlohy je totiž súčasťou veľmi, veľmi širokého plánu Univerza. Vesmír nás potrebuje, priatelia a potrebuje nás takých, aké vlohy nám „pridelil“. Odovzdanie sa tomuto „plánu“ teda predstavuje vzdanie sa svojich „osobných plánov“ /plánov našej mysle/ v mene univerzálneho Zákona.

Nie – nemusíme poznať „znenie“ tohto Zákona /zrejme žiadne jeho vydanie v nebeskej knižnici neexistuje/... Stačí ak prijmeme seba – svoju úlohu, svoj účel; my sami sme totiž jednou „literou“ tohto Zákona. Aj najmenšia časť obsahuje Celok – a my sme tou „najmenšou časťou“...

Stav bez pochybností neznamená, že sme fanatickými zástancami čohokoľvek o čom nepochybujeme. Znamená to, že medzi našim telom – mysľou – vedomím nevznikajú trhliny, kadiaľ by pochybnosti mohli presakovať...

Našou pravdou je teda náš pravdivý stav – stav, v ktorom sme tými, kými naozaj sme. Aby sme to, kými naozaj sme zistili, máme žiť v našej živej skutočnosti – nie teda v minulosti, či budúcnosti, alebo stotožňovať sa mechanizmami, ktoré nevychádzajú z našej priamej skúsenosti.

Vo svojom živote som cestoval vlakom veľmi často; z rodného mesta do hlavného, do školy, do práce a späť... Dlho mi však trvalo, kým som si uvedomil, že cesta mi neprejde rýchlejšie, ak moja myseľ bude ubiehať do cieľovej stanice – ba naopak, cesta akoby sa vtedy predlžovala a nuda by sa dala krájať...

Vo vlaku nemáte možnosť predbehnúť čas – a tak vlastne z „donútenia“ som sa jazde naučil oddávať. Vo vlaku nečítam noviny. Neotváram notebook. Vo vlaku len som.

A viete, aká čarovná, krásna vie byť vtedy cesta vlakom?

Príde vaša stanica a vy máte vystúpiť – poviem vám, často sa mi ani nechce...

Vlaky sú výborná škola ako byť Tu a Teraz. Vlaky sú školou prítomnosti.

Nuž a vlaky sú i metaforou našej životnej cesty; tvoríme ju vo večnej prítomnosti,

sme ako tí dvaja milenci z filmu Titanic, ktorí stoja s rukami rozpaženými oproti vetru, na hranici hĺbky a prázdnoty – pred nami je len prázdny priestor.

Každú sekundu nášho života je pred nami iba prázdny priestor, priatelia.

Ak sa lepšie prizriete, vidíte len nekonečno – a vy, každým nádychom a výdychom len postupujete v tom nesmiernom a nepopísanom priestore, ktorý nie je nikým a ničím nalinkovaný!

Vašu cestu si prechádzate sami – napriek tomu, že okolo vás vnímate stovky a tisíce spolucestujúcich, prechádzate si ju iba vy a nikto za vás ju neprejde.

Vaša cesta /aj keď to navonok vyzerá inak/ je osamelá.

Je osamelá preto, lebo nikto z tých – ani tí vo vašom kupé – nemá vašu vlastnú skúsenosť.

O svojou skúsenosť sa nemôžte s nikým podeliť – môžete ju zdieľať, môžete ju dokonca hodiť na Facebook; je to však iba vaša interpretácia tejto skúsenosti, nie je to vaša skúsenosť sama.

Vaša skúsenosť je len vašou skúsenosťou – a preto je vašou pravdou.

Nikto iný nemá tú istú p r a v d u – je to zakaždým iná pravda.

Dôležité je iba to, aby to bola s k u t o č n e pravda vašej existencie – a nie pravda vašej mysle, do ktorej prenikli poltovary iných interpretácií skutočnosti...

Spoza rohu galaxie Mliečna dráha k nám preniká vízia novej skutočnosti.

Náš vlak zvaný Gaia prechádza v tomto období do oblastí kozmu, z ktorých k nám

prúdi moriadne silné a celkom nové žiarenie.

Rok 2012 a všetko, čo príde potom je súčasťou tejto fascinujúcej jazdy univerzom.

Nemáme mať už pravdu v názoroch a domnelú pravdu v mysli – máme pravdivo žiť, to znamená v synchronizácii vedomie-mysel-telo, ktorá vylučuje pochybnosti...

Nekráčame po žiadnej ceste do cieľa – SME TOU CESTOU I CIEĽOM SME!