Život

[Jurijan]

                                                                      Život

Najskôr by som chcel poďakovať adminovi za prijatie a zároveň za odobrenie tohto článku, ak bude spĺňať kritéria web-stránky.

Po dlhšom uvažovaní som sa rozhodol napísať svoj názor o tom ako vnímam život, ktorý som pochopil do tohto momentu. Ak sa pýtate prečo by mal akurát ten môj pohľad stáť za prečítanie, odpoviem Vám z frázou filmu:

                              ,,Čo mám urobiť ak som dosiahol všetko po čom som prioritne túžil ?“
                                                              ,,Podeľ sa s tým zo svetom.“

  Život ako taký je dokonalý v jeho objektívnosti. Veci, ktoré vidíme sú jeho neodmysliteľnou súčasťou a predsa každá myšlienka, ktorá sa vygeneruje ho pretvára na subjektívnu skúsenosť. Zároveň myšlienka (idea) oddeľuje dané podnety (veci, pocity, činnosti, ľudí) od jedného celku, ktorý je narušený vznikom pocitu Ja.
  Ja charakterizuje ideu. Je to komentátor príčin a následkov, ktoré vytvárajú subjektívnu realitu jedinca. Bez myšlienky (znalosti) nič ako Ja jedinec neexistuje. Aj pojem ukotvenia v prítomnosti, ktorý som občas použil (žiť v danom okamihu bez nutnosti Ega je preferovaný v ezoterike) je iba symbol, ale ak by ste sa ma opýtali čo je prítomnosť nevedel by som odpovedať.
  Prítomnosť, minulosť a budúcnosť sú iba pojmy časového rozhrania na určenie a meranie. Bez použitia vedomostí neexistuje nič. Nie je to prázdnota typu tmy ako pri zavretých očiach, ale čistá nevedomosť s okamžitým jednaním podľa skúseností, ktoré sme nadobudli.
  Podstatou myšlienky je komunikácia medzi objektami, ktorá bola človeku vštepovaná od malého dieťaťa (rozprávanie sa s deťmi, kvôli snahe vyvolať reakciu). To v človeku vyvolalo pocit vnútorného rozhovoru, ktorého sa ľudia snažia zbaviť.
  Pomenúvajú tento vnútorný šepot Egom v horších prípadoch schizofréniou, kedy počuje nielen svoj hlas, ale aj ďalšie hlasy. Táto idea zbaviť sa niečoho bez porozumenia nie je podľa výskumu efektívna, pretože človek stále vníma telo (seba sama) ako bytosť, ktorá musí byť vzdelávaná. Preto komunikácia naďalej prebieha.
  Do tohto procesu sa primiešavajú pocity a emócie, ktoré sú generované z minulých skúseností preto je veľmi ťažké jednať objektívne bez zafarbenia.
  Človek sa učí a formuje z poznatkov, ktoré má pričom aj užitočné znalosti môžu byť previazané s ,,negatívnymi pocitmi“ (s výsmechom v škole, zahanbením medzi kamarátmi...). Preto ak tieto znalosti chceme znova využiť tento pocit sa aktivuje spolu s nimi. Jedinou formou ako sa zbaviť ,,zafarbenia“ je vedome vidieť tieto pravzorce, ktoré v danom momente nemajú žiaden zmysel.
  Emócie sú veľmi silné katalyzátory chovania. Sú naviazané na hormonálny systém, preto sú ľahko ovplyvniteľné a často sa využívajú na podnecovanie a ovládanie. Je to tzv. nalaďovanie sa na danú ideu. Vytvorenie podmienok aby telo začalo vylučovať správne látky a vyvolalo hnev, pobúrenie, strach, sympatie a pod..
  Čím väčšia masa ľudí (prijímačov) tým je energia silnejšia. Neskúsený človek ľahko podľahne svojmu okoliu hlavne kvôli davovému efektu, ktoré v nás vyvoláva pocit bezpečia.
Človek je prirodzene vedený žiť v kmeňoch pretože jeho schopnosti na prežitie (srsť, pazúry, trávenie, konštrukcia tela) boli vymenené za schopnosť intelektu pre vyšší rozvoj hmoty.

Tzv. pyramídová schéma (nerasty, rastliny, hmyz, zvieratá, človek) by sa mala zmeniť na horizontálnu stupnicu, kde sú si všetky články rovnocenné. Rozdiel je iba v evolučnom zlome ohýbať realitu podľa rozhodnutia (prijímanie podnetov/myšlienok).
Človek - hmota je zatiaľ (oficiálne tvrdenie) na najvyššom stupni, no aj táto bytosť má svoje škály vývoja. Niekto je svojím vnímaním na prvom stupni iní na piatom a pod.. Ďalší vývojový stupeň zatiaľ nebol dosiahnutý, pretože sa ešte (verejne) neobjavil iný druh, ktorý by reprezentoval ďalší vývoj na mentálnej a fyzickej úrovni. Môžem sa len domnievať či je naše chápanie na úrovni rastliny a zvieraťa, kedy rastlina iba cíti prítomnosť na energetickej úrovni alebo zvieraťa a človeka, kedy si je zviera vedomé našej prítomnosti (ďalšie zviera) neuvedomujúc si naše postavenie (schopnosti) v prírode.
Strop ľudského druhu môže byť človek, ktorý pochopil, že nie je telom ani myšlienkou a tým tzv. ovládol celok. To neznamená pretvárať svoje okolie hrubou silou a vnucovať mu ,,svoje myšlienky,“ to znamená úplne zmenenie chápania a pohľadu na život.
Pokora je pochopenie, že aj neznalosť, strach a bolesť je súčasťou života a nie každý je pripravený sa jej vzdať.
Existujú kruhy v kruhoch (matrioška) a priestor medzi nimi je nutné prejsť aby bolo možné pochopiť to čo nám dlho nedávalo zmysel. Doslova naladiť sa na inú nôtu.
Myšlienka rodiny tvorí príklad kruhu, ktorý separuje dieťa od celku.
Otec a mama sú Bohmi formujúci svojho potomka na obraz svoj. Je to chcenie – vedomé alebo nevedomé, ktoré vytvorilo bytosť a podľa celej škály premenných, ktoré sú ukotvené s rodičmi dostane do vienka výbavu fyzickú i psychickú. Juraj a jeho znalosti mu boli dané len kvôli otcovmu prianiu zmeniť svet.
Svet ako taký funguje na báze uchovávania si informácií, preto všetky naše myšlienky kolujú noosfére Zeme a zároveň sa ukladajú v morfologickom poli druhu - homo sapiens sapiens. Tieto dva aspekty vysvetľujú všetky parapsychologické fenomény (videnie budúcnosti, čítanie myšlienok, znalosť minulých životov).
Prečo verím, že existuje noosféra ? Vychádzam z toho, že naša Zem funguje podobne ako ľudské telo. Človek je jej súčasťou, stvorený z nej a preto je napojený na celkový bytie (všetky deje, ktoré sa udiali alebo udejú).
Sme biologickým prístrojom (bunkou), ktorý sa vyvinul z jej komponentov (buď evolučne –kvantovým skokom alebo bol stvorený vyššou inteligenciou) so schopnosťami prijímať a následne opakovane vytvárať informácie.
Svoje názory ,,tvorím“ z poznatkov, ktoré som nadobudol, nikdy nie z nevedomosti. Osvojovanie nových informácií je iba spájanie starých vedomostí do zložitejších foriem.
Nemôžete sa naučiť čítať ak nepoznáte písmená. Písmená nedokážete prečítať ak ste nikdy nepočuli ich vyslovovanie a výslovnosť sa naučíte iba ak máte sluch.
Čo sa týka morfologického poľa to je dané iba konkrétnemu druhu na rýchlejšie osvojovanie si znalostí a skúseností. Boli uskutočnené experimenty s myšami, kde separovaná skupina myší mala prejsť bludiskom. Po dokončení prvého experimentu vykonali ten istý experiment s rovnakým bludiskom na odlišnom mieste a myši bez príbuzenského vzťahu (oddelenie vrodenej pamäti) prebehli cez labyrint s lepšími časmi ako ich predchodkyne (čas sa osvojovaním znalostí zmenšoval).
DNA a mozog v tom takisto hrajú svoju roľu. Mozog sám o sebe nemá dostatočnú kapacitu na uchovávanie znalostí (na internete môžete nájsť ľudí, ktorí žijú bez značnej časti mozgu). Skôr slúži ako prijímač s funkciou dešifrovania, pričom naša DNA za pomoci RNA umožňuje pochopiť (aktivovať) dané vedomosti. To je podmienené mnohými faktormi, ktoré skúma odvetvie genetiky s názvom epigenetika.
Tento názor je podmienený tým, že učenie je neustály proces. Môžeme sa s tou istou informáciou stretávať každý deň, no pochopenie príde až pri skutočnom naladení na jej podstatu a užitočnosť. Ak pre vás nemá informácia relevantný úžitok, nie je možné ju plne pochopiť a následne využiť.
Dnes sme zahltený množstvom zbytočných informácií, ktoré prijímame bez vedomej potreby. Využívame ich len na ,,zabíjanie času,“ pretože je veľmi ťažké ostať v nude – bez myšlienok. Je to doslova psychické trápenie organizmu ak chcete vedome – bez znalostí vypnúť rozmýšľanie.
Telo chytá panika alebo upadá do spánku, len aby bola vykonávaná nejaká činnosť. Preto aj meditácia nemusí vykazovať harmonické stavy, pretože sledovanie myšlienok a naladením sa na myšlienku oddeľuje iba jemná hranica. Rovnako chyba nastáva pri myšlienke zbaviť sa myšlienok... Je to akoby ste chceli mokrou handrou utrieť vodu na podlahe.
Túžba je energia, ktorá poháňa myšlienku, ale veľmi ľahko môže skĺznuť do nežiaducej formy, pretože ojedinelosť zámeru prekryjú súčasné idey a predstavy.
Aj mňa naštartovalo chcenie, ktoré viedlo po dlhej ceste k pochopeniu, no táto cesta sa nikdy (myšlienkovo) neskončí. Nedá sa oddeliť od skutočnosti, pretože realita je vytvarovaná z myšlienky.
Odstrániť tzv. Ego je ako odstrániť zrak alebo sluch. Myšlienka - informácia je v tomto bode koreňom reality. To čo prežívajú tzv. osvietení je iba jednanie v tejto forme. Aj pri tom ako tieto riadky píšem musí prebiehať vnútorný dialóg inak by nebolo možné niečo napísať.
Majstri ako Budha alebo Kristus(podľa toho čo sa zachovalo), boli pevne ukotvení vo svojom poznaní, jednali spontánne a otvorene.
Túto schopnosť sme pomenovali intuíciou –okamžitá analýza situácie, v ktorej sa nachádzame bez narušenia dodatočnej myšlienky. Nie je to odstránenie myšlienky, ale konanie na podnet, ktorý vychádza z predchádzajúcich skúseností.
Zároveň pochopenie jednoty im otvorilo nové možnosti ( ojedinele aj ,,superschopnosti“) a odstránilo väzby vzťahujúce sa na objekty (rodina, emócie, spoločnosť...) čo uľahčuje konanie.
Ja som si plne vedomí, že bez myšlienky sa nedá pohnúť. Neviete, že sedíte, neviete, že dýchate. Až toto uvedomenie – znalosť vygeneruje akciu. Ak to raz zažijete pochopíte čo je myslené pod slovom osvietenie.

                                                                 Ako to vyskúšať ?

  Mechanicky - drogami alebo nedostatkom kyslíku. Rýchlo účinné, ale len na krátku chvíľu z možnosťou poškodenia organizmu.
  Znalosťami zahŕňajúce podstatu sveta (humánne i nehumánny vedy), ktoré pomaly nahrádzajú staré spôsoby myslenia až do bodu istého poznania, ktoré sa však naďalej rozvíja.
  Technikou sebadotazovania, kedy pozorujete svoje konanie, myšlienky, svet, až si uvedomíte, pocítite pozorovateľa (tzv. svedomie alebo Boha) a za ním je už len čisté bytie, nevedomosť.
  Meditáciou a rozpravou o paradoxných otázkach (Zen budhizmus).

Moja túžba po vedení využívala všetky aspekty aby vytvorila nejaký ten koncept samoregulačného pochopenia, že svet je utvorený z „nás“ a zároveň existuje ďalší vývoj v matérii, do ktorého nie je možné zasiahnuť, ale bez snahy ,,zlepšovať“ kvality života nie je možné napredovať.

S evolúciou hmoty sa spájajú pojmy ako reinkarnácia a duša.
Náboženstvá využili tieto slová ako reklamný ťah ako udržať človeka v ilúzii predstáv čo sa mohlo udiať alebo čo sa môže stať ak budem jednať proti pravidlám spoločnosti (kastový systém v Indii, kresťanské nastavenie druhého líca). Zároveň tým odbremeňujú spoločnosť (človeka ako stavebnú tehlu) od jej smerovania a stavajú sa do role spasiteľa.
Duša z môjho pohľadu je iba jemno hmotný odtlačok, ktorý svojou frekvenciou a energetickým nabitím odráža naše bytie a pred ,,smrťou“ vytvára stopu v ďalšom zostavení tela.
Rovnaké vytvára rovnaké, na danú akciu je adekvátna reakcia. To je myslené pod pojmom karma. Moji rodičia vytvorili ideálnu predispozíciu pre túto stopu (koncept Juraja) aby sa mohla prejaviť v tomto svete.
Teórie, že vesmír je zložený z viacerých dimenzií, existencia multivesmírov navzájom prepojených alebo úvaha nad tým, že náš svet je iba simulácia podobná RPG hre vytvára veľkú škálu premenných ako sa život vyvíva, kam smeruje a čo vlastne predstavuje. Faktom však zostáva, že vedecký pokrok stále napreduje a mi vieme čoraz viac a zároveň sa vynárajú ďalšie otázky, ktoré chceme vyriešiť.
Skutočný život funguje skôr ako subjektívna realita na princípoch viery jednotlivca než na dogmatických zákonoch spoločnosti. Existujú jedinci, ktorí vlastnou vôľou ohýbajú aj fyzikálne zákony, bez vysvetlenia vedy. Pozorovateľ doslova mení svet podľa toho ako mu vyhovuje.
Ako som napísal i mňa stvorilo želanie mojich rodičov. Myšlienka sa pretavila do hmoty – na počiatku bolo Slovo.
Slovo – zvuk v podobe hlasu alebo obraz v podobe predstavy, ktoré sa vytvoria, môžu vzniknúť v hmotnej forme. Záleží od toho akú silu sú schopné vygenerovať.
Ak by sme boli v inej ére, ktorú si mnohí želajú, myšlienky by sa zhmotňovali okamžite a my by sme ako druh pravdepodobne vymreli. Stačilo ak by si niekto predstavil atómový hríb a lusknutím prsta by sa objavil...
Na tento stav nie sme hmotne pripravení, pretože človek je veľmi ľahko ovládateľný. Telo je tvorené viac než 50 % vody, ktorú je pomocou frekvencie programovať – čo dokázal japonský vedec Emoto.
Taktiež zvukové a vizuálne vnemy môžu ovplyvniť psychiku človeka (hudobný a filmový priemysel) a vyvolať rôzne emočné stavy, pozmeniť a upraviť vieru/smerovanie človeka.
A asi netreba spomínať stravovacie návyky – potraviny a nápoje, ktoré ovplyvňujú veľkú škálu procesov v tele. Preto majstri hovoria o ,,čistej mysli.“ Čím viac myšlienok tým slabšie je ich pretavenie do hmoty pretože sa navzájom rušia, prekrývajú a ich zámer sa vytráca.
Na druhej strane chcenie je neľútostné, energii nezáleží na tom ako cieľ dosiahne. Túžba byť zdraví naznačuje, že najprv musíte byť chorí, byť bohatý môže odstrániť vašich príbuzných aby ste zdedili peniaze alebo vás donúti kradnúť. Mať nové auto Vás môže zadlžiť a pripraviť o pokojný spánok. Treba byť opatrný a uvážlivý vo svojich túžbach, či je naozaj nutné ,,investovať“ do danej myšlienke energiu.
Ak je ,,vhodná doba“ naše túžby sa uskutočnia bez značného úsilia. Ak naše pohnútky idú proti celku (nie sú vyhovujúce v danej dobe) budú sa rozkonárovať do všetkých strán a znivočia všetko vôkol nich (človeka nevyjmúc) aby sa mohli naplniť.
Teória paralelných vesmírov naznačuje, že naša pozornosť kmitá medzi všetkými eventuálnymi možnosťami v jednom okamihu. Kde sa udomácni závisí od najideálnejšieho bodu.
Príkladom je výber dvoch ciest. Výber je však iba imaginárny, pretože je už vopred dané kam sa rozhodneme vydať, pretože oba výbery (poprípade tretia vrátiť sa naspäť) existujú simultánne na sebe.

Náš mozog podľa testov, rozhodne niekoľko sekúnd predtým ako sa uskutoční ,,vedomá“ voľba. To naznačuje, že náš osud je vopred daný, no ,,my“ musíme tzv. zvoliť ideálnu cestu.
Ak sa nad tým človek zamyslí, nám nevadí výber danej možnosti, ale jej následná reakcia. Môžeme sa rozhodnúť s protestom (ísť na oslavu, pomôcť v domácnosti, pracovať nadčas) a výsledok je pozitívny alebo si môžeme byť istí, že sme sa rozhodli správne a výsledok môže dopadnúť katastroficky (ísť na dovolenku a zahynúť, nastúpiť do auta a spôsobiť autonehodu). Toto naše rozdeľovanie príčin na dobré alebo zlé vytvára zmätok, pretože až po učinení rozhodnutia môžeme pozorovať výsledky našich činov.
Posudzovanie a porovnávanie v dnešnej dobe spôsobuje, že človek nepozerá na to čo má, ale na to čo má jeho sused. To využívajú média a reklamné spoločnosti aby ukazovali ľuďom zväčša to čo nepotrebujú pretože vedia ako vonkajšie vnemy pôsobia na psychiku.
Je to spôsobené snahou o zdokonaľovanie (vylepšovaním vonkajších alebo vnútorných aspektov človeka), ktorá je v nás zakorenená od detstva ako prirodzená snaha o prežitie. Bez nej a zvedavosti (čo je nové) by si človek nemohol osvojiť znalosti chovania, ktoré nevyhnutne potrebuje na asimilovanie sa v danej kultúre (najprv rodina, neskôr priatelia a spoločnosť). To vytvára osobnosť.
Následný vývoj je sumárom podnetov, ktoré ho postretnú v jeho ceste životom. Zhluky myšlienok prijímané vedome alebo nevedome formujú jeho názory, výzor, správanie.
Genetická predispozícia a prostredie, v ktorom sa človek nachádza obmedzuje rozmedzie vplyvu myšlienky. Preto netvrdím, že všetky myšlienky ovplyvnia chovanie jednotlivca. Prevládajú tie, ktoré generujú istý záujem a príťažlivosť.
Aby to neznelo negatívne, neexistuje zlá alebo dobrá myšlienka. Myšlienka Je a pravidlá, ktoré sme určili ako správne a nesprávne rozhodujú na vážnosti skutku podmieneného ideou.
Každý má svoj vlastný pohľad na danú problematiku preto boli vytvorené zákony ako všeobecne záväzné nariadenie pre danú oblasť. Problém je ak sa zákon stane nedostatočný, neplatiaci pre každého rovnako alebo o ňom rozhoduje iba úzka skupina ľudí. Vtedy sa zákon stáva krivdou a nemá svoje uplatnenie.
Mravnosť je, podľa mňa, vrodená (sme druh žijúci v komunitách) to však nebráni konať proti nej ak nie je dostačene rozvíjaná v detstve. Ak by sme boli učení žiť mravne už od detstva, zákony by nebolo nutné vytvárať, pretože dodržiavanie základných hodnôt by bolo prirodzené. To však v dnešnej spoločnosti nie je dostačujúci argument a je veľmi ťažké (hlavne pre deti) dodržiavať cnostné chovanie, keď nemajú vzor na obdivovanie.
Píšem o vzore hlavne kvôli môjmu detstvu, kedy na obrazovky prišli tvrdí chlapi typu Schwarzeneger, Stalone, Van Damme, ktorí zosobňovali hrdinu (rytiera) bojujúceho so zlom na úkor svojej vlastnej devastácie (citová odmeranosť, depresie, alkoholizmus). Tieto povahy som si vštepoval a snažil sa napodobniť (žiaľ aj z negatívami), aj keď navonok to nebolo vidieť. Zároveň otcov prezentovaný obraz ,muž hlava rodiny, vo mne vybudovali vnútornú pocit riešiť všetko sám (tvrdohlavosť, neochota požiadanie o pomoc, istá forma nadradenosti) na úkor horšieho začlenenia sa do spoločnosti.
Ak by som však natvrdo prebral všetky tieto rysy nestal by sa zo mňa plnohodnotný človek. Pochopiť mužský koncept nie je dostačujúci. Moja mama zosobňovala pravú matku, ktorá sa starala o rodinu na úkor samej seba. V dnešnej dobe som takúto osobnosť (mamu) ešte nestretol. Pri nej som sa naučil, že je nutné nielen ženy chrániť, ale i pomáhať v bežných nutnostiach, kedy mužnosť musí ísť bokom a treba zobrať do ruky handru a vedro.
Tento koncept rodiny bol bežný v minulých obdobiach, kedy ľudia žili úplne iným spôsobom (komunistické ročníky) preto hovorím, že rodičia patria do starej gardy. Vtedajšia prísnosť nebola braná ako ubližovanie dieťaťu, práve naopak mala ho naučiť zodpovednosti a poslušnosti v rámci súdržnosti celku. Netvrdím, že celý koncept výchovy bol správny, ako každé obdobie vynikalo svojimi chybami (moji rodičia neboli výnimkou), ale som rád, že som mohol vyrásť vo výchove starého režimu a žiť v novej ére (narodil som rok po páde berlínskeho múru).
Ďalším veľmi dôležitým prvkom bola moja sestra (o šesť rokov staršia). Ako mladší sme mali potýčky medzi sebou, no neskôr sa prejavila moja povaha (váhy) a sestra zároveň dospievala, takže sa naše spolunažívanie zharmonizovalo. Od nej som sa naučil ženským aspektom duše ( v dobách krízy som slúžil ako bútľavá vŕba). Toto naladenie mi nejak ostalo a často krát bolo využívané aj v iných prípadoch kedy mi bolo ukázané, že aj chlapi majú ,,citlivú a zraniteľnú dušu.“
Všetky okolnosti, ktoré sa odohrávajú v živote tvoria osobnosť človeka, ale zároveň samotná existencia človeka vytvára priestor na jeho pretváranie. Je to osudová príťažlivosť dvoch aspektov fungujúcich na vzájomnom priťahovaní osud je výraz, ktorý zjednodušuje toto vysvetlenie.
Ak veríte v Big Bang musíte veriť aj v zákon Jednoty. Ak z jedného zhluku (jeden bod) hmoty vzniklo všetko čo jestvuje, tak na prvopočiatku sme boli jedno, čiže sme previazaní na subatomárnej úrovni.
Experimenty s časticami fotónov hovoria, že ak jeden fotón rozdelili na viac častí, každá z nich obsiahla rovnaké informácie akými bola vystavená jedna z rozdelených častí, čas a priestor nehrali roľu.
Podľa mňa však Big Bang bol nebol počiatočný bod ,,všetkého.“ Veľký tresk ak nastal bol iba reakciou, ktorá sa odzrkadlila vo forme, v ktorej sme. Energia hmoty dosiahla bodu kedy musela expandovať do ďalšej ,,úrovne“ a vytvorila počiatok novej vyvíjajúcej štruktúry (fraktál). Môj osobný názor je, že človek - hmota žije reverzným spôsobom, preto je nám osud daný. Ako vravia náboženské texty vraciame sa domov. Možno každý atóm musí dosiahnuť veľkosti vesmíru aby mohol obsiahnuť celý život. Je to ako dych života. Posledný výdych niečoho starého a prvý nádych niečoho nového.
Ak existuje istý typ Boha s ,,nadprirodzenými schopnosťami“ (čo je veľmi pravdepodobné pretože je stvorená viera) je iba istou formou hmoty, možno naším stvoriteľom, ale nie životom samým o sebe.
Náboženskí Bohovia (anjeli, démoni, mimo-zemské bytosti) sú pre človeka zárukou istoty. Viera v nich človeku zabezpečuje oporný stĺp, v ktorom sa odzrkadľuje naša snaha po spravodlivosti a vyriešení otázok, na ktoré nemáme odpoveď. Rovnako ako dieťa, ktoré hľadá útechu u rodičov, rodič hľadá útechu v Bohu. Možno ju nájde možno nie.
Bohu môžeš povedať čokoľvek chceš vypočuje si ťa bez námietok. Nebude ťa odsudzovať ani za tie najväčšie hriechy dokonca (za pomoci vyslanca) ti odpustí. Ak sa niečo v živote veriaceho zmení pripíše to Bohu. Ak to bude niečo pozitívne bude ho velebiť ak nie, bude ho preklínať. Možno to príjme ako trest za svoj hriešny život alebo mu kvôli priazni prinesie obetu (telo a krv, finančný príspevok, odriekanie si pôžitkov, zasľúbeniu sa ,,jeho“ učeniu... ). Je to rodič, ktorý stále stojí pri tebe a za všetkých podmienok. Trestá ťa aj keď nevieš začo, klame ti pre tvoje dobro a vyžaduje bezpodmienečnú lásku kvôli spaseniu duše (môj dom moje pravidlá). Neviem ako sa náboženstvo prezentuje v súčasnosti. Do kostola ani iných svätostánkov som nikdy nechodil pretože som bol vychovávaný v ateistickej viere. Moje názory sa zväčša utvárali študovaním minulosti a chovaním teistických ľudí v súčasnosti.
Ateizmus sa vyhol mnohým klamom náboženstva, ale viera v Boha sa zmenila na vieru Neboha podloženú vedou, ktorá však v tejto otázke nemá jasno. Tento paradox vytvoril dva tábory, ktoré sa anihilujú navzájom.
Boh sa nachádza niekde v kvantovej pene, v ktorej vznikajú dôkazy i nedôkazy v jeho existenciu. To však nedáva konkrétnu odpoveď a zaoberať sa niečím, čo nie je možné dokázať ani vyvráť stráca samo o sebe svoju vážnosť.

Aj keby Boh v akejkoľvek podobe zostúpil na Zem, tvrdenie, že je ten či onen závisí iba na presvedčení človeka a trpezlivosti Boha, ktorý môže byť vyjadrený jedine v medziach našej predstavivosti.
Opis Boha vychádza s parametrov, ktoré mu dali ľudia samy. Buď je charakterizovaný konkrétne, má ľudské vlastnosti, žije na konkrétom mieste a má s nami určitý plán. Alebo je popísaný ako nepredstaviteľná bytosť, ktorá stvorila všetko i na vzdory vedomiu ako všetko dopadne. To (pre mňa) nedáva zmysel, prečo by som stvoril nedokonalú bytosť a následne ju podrobil testu i napriek vedomiu ako uspeje (nebo, peklo), pričom by som stvoril veľké množstvo protichodných náboženstiev, ktoré ma vykresľujú rôznymi spôsobmi a stavajú veriacich proti sebe, čiže proti mne.
Boha netreba vyháňať zo svojho spektra znalostí. Treba ho chápať ako bytosť, ktorá ak existuje je istým spôsobom na rovnakej úrovni ako my a stavia sa k nám rovnocenne. My sa však tejto myšlienky bojíme pretože rovnocennosť nadradeného druhu v našom pochopení je vykreslená buď podrobením (naša minulosť je učebnicovým príkladom) alebo zohľadňovaním v prospech vopred stanoveného využitia (farmy, akváriá, zoologické záhrady). Ak by sme prijali tento koncept museli by sme prehodnotiť naše správanie voči prírode. Nie kvôli samo zničeniu ľudskej populácie (ako sa to prezentuje v súčasnosti), ale kvôli tolerantnosti voči iným druhom.
To je však veľmi komplexný problém, ktorý sa môže vyriešiť iba diktatúrou ľudí, ktorí chápu udržateľnosť rozvoja spoločenstva alebo jednotlivcom samotným. Ideálne smerovanie je konsenzus týchto dvoch myšlienok, kedy človek pochopí, že isté zákazy je nutné dodržovať, no zároveň sa na vytváraní týchto zákazov bude sám podieľať (jedným slovom disciplína).
Jedinec je súčasťou života, ktorý zahŕňa celú existenciu. Je ako biele plátno. Esencii života (organickému alebo anorganickému, hmotnému alebo nehmotnému) je jedno aký obraz bude zobrazovať, Ono Je bez popisovania javov. Môže byť pomaľované krvou alebo farbami dúhy. Je to čo umožňuje existenciu a zároveň sa v nej prejavuje. Bez života by informácia (vedomie) nemohla existovať. Je to nutnosť vývoja druhov so schopnosťou vedome reagovať na podnety prostredia.
Toto sú paradoxy, ktoré (asi) v Zene umožňuje satori (prebudenie), nedávajú jednoznačnú odpoveď iba ukotvia myšlienku v istej forme dosiahnutia cieľa aby ďalej neskúmala to čo sa nedá objaviť. Až keď nastane čas a vedomá hmota sa stane danou formou alebo bude žiť v prostredí, ktoré toto tvrdenie potvrdzuje, len vtedy sa táto idea môže overiť. Do tej doby sú to len informácie, ktoré drží viera pohromade.
Myšlienka je nedeliteľnou súčasťou života. Ak jej venujete pozornosť (stanete sa ňou) má istý zámer naplnenia. Jej realizovanie záleží od toho aké sú predpoklady na jej uskutočnenie. Ľudské ciele sú predovšetkým hmotného charakteru a čím väčšie hmotné zázemie (bohatstvo) tým ľahšie sa naplňujú priania človeka. Môže sa to odraziť na úkor emočnej a psychickej stránky pretože bez cieľa sa stáva (psychologicky) život bezcenným.
Podľa výskumu, ktorý sa uskutočnil chudobní ľudia lepšie zvládajú svoje citové problémy, pretože (z môjho pohľadu) ich nemôžu schovať za pôžitky hmoty a musia ich vyriešiť.
To však môžeme vyvrátiť ak by sme urobili výskum na využívanie psychotropných látok (aj tabak, alkohol a cukor), ktoré sa často používajú na otupenie životnej situácie.
Stres, strach a obava sú veľmi rozšírené ,,negatívne“ prejavy, ktoré človeka ovplyvňujú, pretože myšlienka sa nedá realizovať danom smere ako zamýšľame.
Nebudem písať o ľuďoch trpiacich nedostatkom základných potrieb, pretože tam sa chcenie zväčša sústreďuje na telesné potreby (chlad, smäd, hlad, bolesť) a následné dôsledky z toho vyplývajúce. Tieto potreby by mali byť v dnešnej dobe dávno vyriešené, ale ľudia, ktorí majú možnosť túto situáciu zmeniť sú ovládaný Ideou v Matrici, ktorá znemožňuje mravnú činnosť prospech celku.
Nie je možné aby človek nebol napojení na nejakú matricu a nej podriadené idei. Najjednoduchším príkladom je bytostné zaradenie. Ak je človek plne zdravý (fyzicky i mentálne) je si vedomí aspoň základnej Matrice, že je človek, ženského alebo mužského pohlavia. V dnešnej dobe, už pri tomto základnom kategorizovaní sa začínajú objavovať psychické defekty. Človek sa chce sobášiť zo zvieratami a vecami, ženy chcú byť mužmi a muži ženami. Príčinou tejto ideovej deformácie je možnosť naplnenia a akceptácia spoločnosti, ktorá pomaly napĺňa noosféru a čoraz viac ľudí sa na ňu napája. Stačí ak jedinec je mentálne slabý a nemá dostatok znalostí ako funguje tento proces a myšlienka ho pohltí.
Byť homosexuálom (čo môže byť spôsobené genetickou anomáliou alebo nesprávnym osobnostným rastom) hneď neznamená zmeniť si pohlavie alebo manifestovať po uliciach o svojej orientácii. Tieto extrémy sú znova vyvolané vierou, že nemôžem žiť pokorne v spoločnosti, ale musím svoje rozhodnutie prezentovať (reprezentovať) spoločnosti. Je to mesiášsky komplex inej formy.
Bisexualita je iba o pohlavnom uspokojení. Ja rovnako akceptujem mužský i ženský princíp, ale uspokojenie je iba uspokojenie. Nemení sa či budem pohlavný styk uskutočňovať so ženou, mužom alebo sexuálnou hračkou.
Prvoradé je pochopenie, že vnem pri dosiahnutí orgazmu je veľmi podobný ako pri ostatnom vyprázdňovaní, pretože sťahovacie a uvoľňovacie svaly spodnej oblasti sú pocitovo navzájom prepojené. Nebudem to rozpisovať do podrobna, stačí si byť vedomí pri daných úkonoch a samy to pocítite. Sex je však unikátny tým, že počas vyvrcholenia (ako pri každom športe, pri ktorých je telo vystavené svojim limitom), neexistuje myšlienka. Zároveň pocit ,,splynutia“ inak povedané autoerotika, kedy sa zlievajú pocity dvoch do jedného činí tento akt atraktívnym. Je to jeden spôsobov ako vedome prežiť ,,bezmyšlienkovitosť“ na veľmi krátky okamih. Rovnako ako každá činnosť aj táto sa môže stať závislosťou na úkor života.
Ak by sme sa pozerali na vyvrcholenie zo strany organizmu, je to preňho záťažový akt. Preto zvieratá tento úkon vykonávajú podľa časového rozmedzia života. Čím kratší život je, tým väčší sexuálny apetít a kratšia gravidita (kvôli zachovaniu rodu). Týka sa to malých zvierat, ktoré sú v potravinovom rebríčku na najnižšom stupni. Ich vnútorné orgány sú prispôsobené na rýchly spôsob života (väčšia stresová záťaž), pretože musia byť neustále v strehu kvôli nebezpečenstvu úmrtia.
Čím sa zviera zväčšuje tým sa boj o prežitie stáva menej potrebným (odpadáva stres z ulovenia) a ich reprodukcia je priamo úmerná z kvalitou prostredia, v ktorom žije.
Až zviera narastie do objemu nekonkurencieschopnosti (slony, veľryby, žraloci, medvede, nosorožce...), tým sa spomaľuje reprodukcia a navyšuje sa doba života. Ich srdce môže fungovať v pravidelnom rytme v najnižšom režime stresu. Namiesto rýchleho života (vrodená túžba zachovanie rodu s obmedzenosťou času organizmu) sa telo sústreďuje na kvalitu a nie na kvantitu nových prírastkov, pretože je nutné geneticky zdravé jedince vo vrhu, ktoré obsahujú jedno alebo dve mláďatá.
Človek – muž môže kopulovať celoročne bez obmedzenia. Preto vzniká veľké množstvo psychických deviácií hlavne v mužskom pokolení, pretože bez pochopenia tejto energie (chcenia) môžu nastať mnohé mravné pochybenia (znásilnenie, ublíženie na zdraví, vražda...).
Sexualita v mužskom princípe znamená dobyvačnosť a podriadenie. Spoločnosť si je toho nevedome vedomá preto mnohé symboly majú podobu falusu (od zapichnutia vlajky až po raketoplány).
V ženskom ponímaní je sexualita zobrazená plodnosťou (vytváraním) a pokorou (dovolením). Preto sú ženy často krát bité a utláčané nadradenou silou muža.

Tak ako mužovi chýba časť ženy, žene chýba časť muža. Tieto dva prvky musia ladiť v každom človeku aby mohol žiť harmonickým životom. Nebyť utlačovateľom a zároveň nebyť utláčaná. Vonkajšou premenou sa nič nezmení a feminizácia spoločnosti ani dominanta patriarchátu vyrovnanosť a stabilitu neprinesie. Treba mať vedomie oboch aspektov ako dvoch strán jednej mince so svojimi silnými i slabými časťami.
Niekedy však človek cíti nepochopiteľnú túžbu urobiť istý krok a ani on sám nedokáže zastaviť svoje konanie. Vtedy sa hovorí, že je pod úplnou kontrolu Idey (egregoru).
Všetko čo existuje (viac či menej) podlieha istému napojeniu či už myšlienkovému alebo biologickému. Každá akcia je vyvolaná myšlienkovým pudom a každá forma s absenciou myšlienky spadá pod zákony prostredia, v ktorom sa nachádza.
Kameň v rieke je pomaly opracovávaný prúdom vody, pierko je odnášané vzdušnými prúdmi. Žaba kladie vajíčka tam kde cíti (myslí si), že je to najbezpečnejšie a včela letí za vôňou kvetov. Muž pritom kosí trávu aby mohol nakŕmiť svoj dobytok a jeho dcéra zbiera lesné plody na koláč.
Toto všetko je súčasťou Matrice Zeme, bez ktorej by nebolo možné existovať. Sme v celku so Zemou a zároveň každá s týchto akcií podlieha svojim vlastným zákonom. Čím zložitejší objekt pozorovania tým je jeho štruktúra náchylnejšia na ovládanie. Je to spôsobené vyššou úrovňou vedomia – vyššou schopnosťou stotožnenia sa s myšlienkou.
Kameň nijak nepresvedčíte o jeho nepotrebnosti a nespôsobíte mu traumu ani ho neprinútite pohnúť svojím objemom pokiaľ to neurobíte fyzicky vy samy.
Rastlina ako organická bytosť už obsahuje DNA, ktoré mentálnym nastavením môžete ovplyvňovať. Vyvolať pocit nebezpečenstva (strach z poškodenia) jej však nedovolí utiecť, nevytvorí pocit bolesti ani nenávisť voči ľuďom a zvieratám, ktorým slúži ako zdroj potravy a materiálu.
Nie je však bezmocná, vie koreňovým systémom komunikovať, vylučovať látky, ktoré znemožnia jej zožratiu alebo vie prilákať hmyz a zvieratá aby jej pomohli rozmnožiť sa.
Hmyz už dokáže komplexnejšie reagovať na podnety z prostredia, tým že majú základy nervového systému. Sú schopné pohybu, externého tvorenia (sieť pavúkov, kokóny lariev) na báze vrodeného inštinktu, dokážu sa rozmnožovať bez vonkajšej pomoci a tým vyhodnocovať ideálne podmienky na prežitie svojho druhu.
Ich schopnosti adaptability vytvára isté spektrum, ktoré človek (aj keď je na vyššej úrovni) ešte nedosiahol. Je to napr. extrémna sila, mimozmyslová komunikácia, dokonalá organizovanosť, schopnosť prežitia v extrémnych podmienkach, prežitie bez končatín.
Tieto ,,superschopnosti“ možno nájsť aj v ríši zvierat, ktoré ich dokonca ešte zdokonalili. Majú nadpriemerný čuch, sluch, zrak, vedia používať echolokáciu, dokážu svoje končatiny regenerovať alebo hibernovať počas nepriaznivej doby. Je to doslova neuveriteľné ako sa rôzne druhy dokázali prispôsobiť aby prežili.
My sme (ako vravia Darwinovci) najviac podobný šimpanzom, ktorí nie sú vybavení vlastosťami, ktoré by ich vyčnievali okrem ich schopnosti učiť sa a používať nástroje. Je to akoby vrodené (telesné) výhody ustupovali pred rozvojom schopnosti uchovávať informácie a následne ich aplikovať (myslieť).
Mláďatá zvierat už niekoľko hodín po narodení vedia sami chodiť. Naše mláďatá sa vyznačujú slabou telesnou formou, na úkor veľkosti hlavy (mozgu). Je to akoby sama príroda hovorila, že naša úloha nie je strachovať sa o svoj život (mnohoročná výchova bytosti, ktorá by v prírode dávno zahynula), ale starať sa aby sme túto výhodu využili na ochranu a blaho bytostí, ktoré túto možnosť ešte nedosiahli.
Zvieratá poznajú základné emočné znaky a ich vrodený inštinkt prežitia ľudskému druhu poskytuje schopnosť ovládnuť ich. Nevzbúria sa proti ich utlačovateľom pretože nemajú rozvinutý pojem osobnosti a nedokážu porovnávať (vytvárať predstavy o minulosti a budúcnosti ).

Viem len o dvoch druhoch (delfín a primáty), ktoré reagovali na svoj obraz v zrkadle, čiže dokázali oddeliť svoj obraz od okolia. To sú prvé počiatky separácie (rozvoj inteligencie - myšlienky), kedy jedinec podľa pohybov vie určiť kto pohyb vykonáva.
To čo nám pomáha pochopiť vesmír je veľmi krehký nástroj a to čo dokáže postaviť diela, ktoré vydržia stáročia dokáže zabiť desaťtisíce ľudí mrknutím oka.
Ruky (pozícia palca) a mozog nám umožnili stať sa výnimočným druhom. Dali nám možnosť využívať veci (fyzické alebo mentálne) na ďalšie použitie a kvôli nim sme sa stali ,obrazne, vládcami Zeme. Ale ako sa vraví: ,, S veľkou mocou prichádza veľká zodpovednosť.“
Keď sa rozprávam s ľuďmi behom jednej minúty si dokážu protirečiť (,,Všetko je zlé, ale aj tak je to dobré.“). Dokážu emocionálne vybuchnúť len kvôli zaseknutej skrutke, rozplakať sa kvôli smrti osoby, ktorú nikdy nepoznali, rozosmiať sa na nešťastí druhých, sťažovať si na neexistujúci problém...
JE to až neuveriteľné ako ľahko sme ovládateľní obyčajnými vecami. A to hovorím o príkladoch, ktoré sú banálne a nijak zásadne neovplyvnia náš život. Úplne inou kategóriou je idea politiky, náboženstva, masmédií, výchovy detí, medziľudských vzťahov, ktoré sú skutočne veľmi silné matrice s veľkým množstvom ideológií.
Prečo sme nimi tak ovládaní ? Pretože sa s nimi stotožňujeme a zároveň sa ich bojíme stratiť z dôvodu straty pojmu Ja.
Strata niečoho je koreňom všetkých obáv. Stratiť pozíciu, peniaze, vplyv, radosť, lásku, zdravie, pravdu, priateľov, spomienky, schopnosť konať (zväčša mobilné postihnutie), byť potrebný čiže stať sa ,,odpadom spoločnosti“. Stratiť všetko čo nám napĺňa život (zabíja čas) a zároveň dopĺňa dopamín a serotonín v tele.
Možno sa to zdá jednoduché, ale ak je Váš hormonálny systém v poriadku (z mojej skúsenosti aj pri vysokom prahu bolesti je možné tento pokoj pociťovať) nič viac telo nepotrebuje.
,,Ja“ som sa začal sústreďovať, ak sa to dá tak popísať, na vnútorný pokoj tela, ktorý je aktívnejší pri vedomom dýchaní (preto sa dýchacie cvičenia odporúčajú pri stresových situáciách). Zároveň je však dôležité pochopenie, že hmotne existuje len to čo Je, vedomé ukotvenie v prítomnosti. To je nutné riešiť, ak Je čo riešiť. Ak nie, informácie – myšlienka nie je v danom momente potrebná.
Bez toho aby som sa Vás opýtal, viete opísať všetko čo v danom momente obklopuje Váš priestor. Netreba rozoberať (viesť vnútorný rozhovor), že je na stole nepoliata kvetina, ktorú chcete poliať, rovno vstaňte a polejete ju. Ak niečo hľadáte viete presne čo hľadáte a kde to máte hľadať. Ak sa to nenájde postupuje sa ďalšou analýzou. Nie je nutné spúšťať programy typu: ,,zase som niečo stratil, už to nikdy nenájdem, ponáhľam sa a akurát teraz sa to stalo“... Tieto typy odpovedí sú väčšinou nainfikované pozorovaním iných a zároveň sa spúšťajú kvôli identifikácii tela (seba) ako inej bytosti, ktorej musíte vylíčiť svoj názor kvôli komunikácii a následnej empatii (pomoci) pri hľadaní.
Ak ste s týmito poznatkami aspoň trochu zladení, začnú sa Vám otvárať vyššie znalosti – veci stratené sa nájdu, príde osoba, ktorá Vám pomôže, negatívny stav nebude mať za následok ďalší vývoj udalostí.
Myšlienky nevedia predvídať reakciu, ktorej si nie sú vedomé. Vždy vychádzajú iba z poznatkov, ktoré si osvojili. Preto ak za každým rohom vidíte nepriateľstvo, postupom času sa začne vytvárať a aj z najlepšieho priateľa urobíte zločinca.
Tieto matričné naladenia majú veľkú škálu odtieňov, skutočná povaha človeka netkvie v jeho činoch, ale v jeho úmysloch. Na oko môže človek činiť nebeské skutky, no jeho cesta bude poškvrnená falošnosťou. Preto sa aj jeho život stane utrpením, pokiaľ sám nepochopí a neukáže svoju pravú tvár (Ivan z Mrázika).

Rozprávky často vypovedajú pravdu o mravnosti a čestnosti, ale nezačleňujú sa do predstavy sveta, akú máme (majorita názorov vs minorita mravnosti) preto je ich lepšie ponechať na filmovom plátne.
Mravnosť je ako som písal veľmi jednoduchá, kvôli tomu aby ju mohli pochopiť aj deti. Nekradnúť, neubližovať (ani seba ani druhým), nezabíjať (pokiaľ to nie je nutné), neklamať, pomáhať v svojich možnostiach. To je pár základných právd, ktoré by človek dospelý mal ovládať a naďalej rozvíjať, nie kvôli prikázaniu, ale kvôli zlepšeniu jeho vlastného sveta.
Na počiatku je to väčšinou na úkor hmoty (treba dokončiť začaté procesy a doriešiť traumy, ktoré sa vyskytli v živote), no neskôr sa to pretaví aj do viditeľnej reality (môj prípad).
Je to spôsobené tým, že odpadne mnoho myšlienkových foriem, ktoré vytvárajú fiktívne predstavy o potrebách a hlavne o spoločnosti a vzťahmi medzi ľuďmi.
Koľko času to potrvá nie je možné povedať. Transformácia a odstránenie zabehnutých vzorcov a doslovné prepísanie DNA je záležitosťou veľmi osobitnou, nedá sa vylíčiť s matematickou presnosťou. Dá sa iba opísať hrubý obraz, ktorý si musí každý doplniť podľa svojho nastavenia.
Idey sú v nás zakorenené od našeho detstva, kvôli istým podmienkam, ktoré sa vytvorili. Ich pretvorenie stojí veľké úsilie, pretože ich nahrádzame a učíme nové chovanie. Človek to môže pocítiť ako depresívny stav (bolesti hlavy) alebo nárast agresivity (energie). Telo doslova chce utiecť z danej situácie, pretože nedokáže bojovať s niečím čo hmotne neexistuje. Jediný spôsob je pretrpieť tieto stavy až dokonca, pokiaľ nepríde ďalší podnet ,,výučby,“ ktorú si potrebujete osvojiť.
Vývoj postupuje fraktálovo, keď si pomyslíte, že ste dosiahli vrchol je to iba počiatok niečoho nového. Moje poznanie si dokáže predstaviť iba obmedzenú škálu tohto vývoja pričom skutočnosť môže byť celkom iná.
Podľa informácií, ktoré som obsiahol ak človek pochopí seba samého, môže pochopiť aj vesmír. Rovnako ako v našom tele existuje komplexný systém fungujúci sám o sebe (baktérie v žalúdku, cirkulácia krvi, rozklad potravy na potrebné látky, vylučovanie odpadu), môže byť pozmenený myšlienkou, ktorá je nadradená kvôli jej vedomej voľbe. Telo sa následne musí tejto požiadavke prispôsobiť do jeho maxima (udržateľnosti).
Telo ako som písal je veľmi ľahko programovateľné a zároveň má silnú vyrovnávaciu schopnosť na udržanie funkčného stavu. Ak sú myšlienky kontraproduktívne (veľká záťaž, stres, drogy, nevhodná strava, choroba, ale i psychická závislosť) sa prispôsobí na úkor svojho stavu. Ak sú myšlienky dlhodobé, telo (aby mohlo fungovať) sa naladí na tento druh energie a stane sa závislým. Čím dlhšie pod touto energiou ostáva tým závislejšie sa stáva, dokonca začne vykazovať poškodenie (detoxikačné symptómy) ak je o tejto energie odtrhnuté.
Naopak ak si je človek vedomí ako funguje celkový systém a akceptuje, že nie je možné donekonečna robiť to isté len kvôli chuti pôžitku, aj jeho telo sa upraví na toto poznanie a paradoxne, možno fungovať kratšie (v miere zabehnutých výpočtov). Je to spôsobené vybitím chcenia a odstránením všetkých blokov, ktoré môžu viesť až k nepotrebnosti v danom bode a zmeneniu na iný stav.
Smrť ako taká neexistuje. Nie je možné ju zažiť rovnako ako nie je možné zažiť zaspanie. Ak ste rozoberali svoje sny, skúste nájsť bod kedy ste začali snívať. Neurológovia Vám môžu povedať kedy ste zaspali a kedy začala snová aktivita pretože ste sa stali pozorovaným predmetom. Vaša aktivita sa dá merať a zaznamenať, no z pohľadu spiaceho nie je možné stanoviť presný čas.
Teraz je jediný styčný bod, od ktoré sa môžeme odraziť. Čas je merná jednotka aby sme vedeli kedy a o koľkej hodine sa má/mala udalosť udiať. To, že vieme vytvárať obrazy minulosti a vízie budúcnosti je iba schopnosť predstavivosti. A porovnávanie týchto predstáv s obrazom súčasnosti vytvára pojem času ako priebehu deja nie ako stavu uskutočnenia sa.

Pojem vedomia, to čo človeka robí človekom, je iba súhrn myšlienok do jedného celku.
Vedomie podobne ako názor (v slovnej debate) funguje na princípe vlaku s vagónmi. Každá myšlienka je separovaná, zároveň však tvorí jeden celok ťahaná hlavnou ideou, preto sa zdá byť celistvá. Do tohto vnemu sa pripájajú ľudské zmysly, ale ak sa dobre sústredíte, aj tieto vnemy sú od seba oddelené v desaťtisícinách sekundy.
Analógia filmu, ktorý je tvorený jednotlivými snímkami, zostavených do presného poradia. Snímok tvorí statický, separovaný obraz deja s vlastným významom. Pokiaľ by tieto obrazy neboli správe zoradené, vytvorili by v premietaní filmu chaos a ten by stal nepozerateľný.
Mohli by sme to prirovnať k mentálne chorému človeku, ktorý vykrikuje myšlienku za myšlienkou bez žiadneho kontextu a koná čo ho napadne nehladiac na zábrany. Takýto človek by zrejme skončil na psychiatrii, no jediným prečinom, ktorého sa sa dopustil je neschopnosť pochopiť význam myšlienky, ktorej prijíma a reprodukuje.
My sme si zväčša vedomí toho čo hovoríme a kedy to hovoríme (pravda bolí a mohla by poškodiť naše postavenie v spoločnosti). Deti sa musia etiketu naučiť, preto sa hovorí o nevinnosti dieťaťa. Zároveň ich spontánnosť a tzv. nadbytok energie občas privádza dospelých na pokraj zrútenia, pretože si nevedia predstaviť odkiaľ sa to v nich berie.
Deti sú zdraví, malí blázni, mláďatá skúšajúce čo ich telo dokáže, kde začínajú a končia bariéry vo vzťahu voči sebe a svojmu okoliu. Deti tieto slová nepotrebujú ony ich žijú.
Až postupom času ich nútené konvencie pretvoria do podoby, ktorú vyžaduje spoločnosť. Pri tejto premene stratia tzv. iskru Boha (slobodu, úprimnosť, radosť zo života, otvorenú emotívnosť), ktorú budú chcieť nanovo objaviť pretože im ľudia neustále dokazovali ich nedokonalosť.
Väčšinou to nerobili schválne ale preto, že boli vychovávaní v rovnakom duchu. Preto máme pocit, že nám stále niečo chýba, niečo čo sme mali a stratili. No človek tento spôsob žitia iba potlačil, aby ho mohol neskôr znovuobjaviť a aj vedome pochopiť, nie iba nevedome žiť (príbeh o rajskej záhrade). Inými slovami stať sa znova vedomím dieťaťom.

Všetko čo som v tomto krátkom diele napísal je to súhrn znalostí a skúseností, ktoré som počas rokov nadobudol. Nie sú ničím vlastníctvom. Prišli na tento svet ako výsledok pozorovania so snahou zlepšiť stav, v ktorom sa pozorovateľ nachádza/nachádzal. Zároveň nie sú pevne dané s nutnosťou striktnej pravdy. Časom od ich poznania mohli zmeniť svoju hodnotu použiteľnosti alebo sa stali nedôveryhodné pretože ich vyvrátila iná myšlienka, s ktorou som sa nestretol.
Jediné čo ostalo po celé roky nemenné je vedomie, že bez identifikovania sa s myšlienkou bytosť/jedinec nemôže existovať. To je alfou a omegou tohto diela.

                                                              Viera v Ideu má veľkú moc.
                                     Môže človeka oslobodiť alebo z neho urobiť blázna.
                                               ,,Ja“ som sa stal slobodným bláznom.